Orchestrion je všeobecný názov pre zariadenie, ktoré mechanicky prehráva hudbu a je navrhnuté tak, aby to znelo ako celý orchester. Väčšinou je ovládaný pomocou veľkého valca, do korého sú osadené tŕne. Výsledný zvuk zvyčajne vytvárajú píšťaly, podobne ako pri organe a perkusné a bicie nástroje. Niektoré orchestriony obsahujú aj klavír. S príchodom jazzu sa tieto mašiny upravili tak, že vedeli zahrať sofistikovanejšie expresívne populárne jazzové skladby. A načo tento úvod? K takémuto niečomu sa uchýlil aj legendárny gitarista a skladateľ Pat Metheny, aby vytvoril fascinujúci akustický organizmus inštrumentálneho toku plynúceho v pomalých i rýchlych neustále sa meniacich artikulačných gestách, ktoré zaisťujú fakt, že sa hudba nikdy nepremení v momentálny vegetatívny „stav“, ale je živím procesom odhaľujúcim neutíchajúcu komplexnosť tých triviálnych hudobných aktivít, ktoré sa dejú okolo nás.
Hudba Pata Methenyho sa mi pred desiatkami rokov usadila v hlave dosť hlboko a na takom zvláštnom, dokonca by sa dalo povedať, VIP mieste, ktoré sa na dlhé roky stalo nedotknuteľné, hlavne vďaka fenomenálnemu debutu “Bright Size Life“, kde spolu s Jacom Pastoriusom a Bobom Mosesom ukázal ako sa robí pravý elektrifikovaný jazzrock. Neskôr, aj napriek vydaniam veľkých úlatní, miesto strácalo na atraktivite, a tak tento nový počin beriem ako skúšku, ktorú tento nestor jazzovej gitary musí podstúpiť. V prípade nového materiálu Orchestrion sa rozhodol pre „one man band“, teda žiadni slávni ani neznámi sidemani, ale len on a zariadenie, ktoré mu k tomu dopomohlo.
Úvodná skladba „Orchestrion“ na ploche pätnástich minút dokazuje Methenyho najlepšiu vlastnosť, čo je všadeprítomná „hľadajúca energia“, ktorou mapuje staronové zákutia a nachádza stále nové možnosti ako v hudbe, tak aj v technológiách. V tejto kompozícii sa človek často ocitá až v extrémne odlišných hudobných zákutiach, ktoré aj napriek svojej rozmanitosti spája autorov rukopis schopný putovať naprieč obrovskou varietou vyjadrovacích prostriedkov. Druhá v poradí „Entry Point“ je pomalá desaťminútová „miniatúra“, ktorá asi najviac pripomína jeho súčasnú tvorbu. V porovnaní s ostatnými kompozíciami pôsobí trochu inak, ezotericky, jednoducho jej duch sem nepatrí. Alebo mala byť dramaturgicky zaradená niekde ku koncu tejto vydarenej platne. Vyznieva príliš relaxačne, aj keď sa na prvý moment zdá, že bude gradovať, skôr sa ku koncu blíži skoro až k nude. Nasledujúca osemminútová expanzia (Expansion) je asi najpôsobivejšou a najzaujímavejšou skladbou tejto nahrávky. Je v nej všetko čo by sa od Pata Methenyho dalo očakávať. Má švih, údernosť, zaujímavú výstavbu a nádhernú spevnú linku gitary s doprovodom klavíra a neutíchajúcej a dobre šľapajúcej rytmiky. Hudba jednoducho dýcha, obsahuje naturálnu zložku, je organická ... proste ľudská. „SoulSearch“ sa nesie v klasickom duchu swingu, má v sebe príznačný aforizmus, koncentrovaný hudobný humor, ktorý v kombinácii s intenzívnou skúsenosťou a jazzovým hudobným myslením na človeka dopadá ako ľahký jemný dáždik. Album uzaviera najkratšia, „len“ niečo cez sedem minút dlhá „Spirit of the Air“, ktorá je formálne, ale aj tematicky podobná veciam s albumu The Way Up. Melancholická pasáž so silnou témou prechádza do zasneného Andante, na ktoré nadviaže laškovný virtuózny záver. Celá skladbička má príklon minimalistickej repetitívnosti a dosť zreteľne potvrdzuje autorovu sebaidentifikáciu so svetom modernej vážnej hudby.
„Orchestrion“ je album, ktorému sa nedá vytknúť skoro nič. Čiastočne ukazuje klasický autorský potenciál svojho stvoriteľa, zároveň predvádza rozmanitosť smerov dnešného jazzu a v neposlednom rade je to aj vynikajúci obchodný artikel, ktorý určite nájde odozvu u fanúšikov Pata Methenyho.
