Koncert kvarteta Raviho Coltrana (1965) vo viedenskom klube Porgy & Bess prilákal množstvo záujemcov; určite nielen takých, ktorí chceli na vlastné oči vidieť syna jedného z najvplyvnejších a najnapodobovanejších saxofonistov jazzovej histórie. Na svojho otca si však Ravi pamätá len hmlisto, pretože John Coltrane podľahol rakovine pečene necelé dva týždne pred jeho druhými narodeninami. Výraznou hudobnou inšpiráciou preňho bola jeho mama, klaviristka Alice Coltrane.

Saxofonista, pomenovaný podľa indického sitarového virtuóza Raviho Shankara, študoval hudbu na California Institute of the Arts, neskôr intenzívne spolupracoval s umeleckým združením M-Base pod vedením saxofonistu Steva Colemana. Spočiatku vystupoval ako sideman (po roku 1991 hrával napríklad s Elvinom Jonesom, bubeníkom otcovho legendárneho kvarteta), od polovice 90-tych rokov viedol vlastné formácie, s ktorými vydal niekoľko albumov (spoluhráči Jeff "Tain" Watts, Lonnie Plaxico, Michael Cain, Geri Allen, James Genus, Eric Harland...). Počnúc štvrtým albumom In Flux (Savoy Jazz, 2005) predstavil Coltrane svoje kvarteto s kontrabasistom Drewom Gressom, klaviristom Luisom Perdomom a bubeníkom E.J. Stricklandom. V nemennom zložení funguje Ravi Coltrane Quartet dodnes a spomínaná zostava sa predstavila aj na viedenskom koncerte.

Kompozície začínali sólovou introdukciou Coltranovho tenoru, príležitostne podporené uvoľnenou, mohokrát rubátovo odsýpajúcou pulzáciou bicích. Líder takto prekvapivo dokázal „rozdúchavať plameň“ aj niekoľko minút bez toho, aby jeho intrá nudili. Nebol v nich ani náznak vyhášania, aj keď sa plnokrvnosť tejto muziky ukázala v presvedčivejšom svetle až nástupom kapely. Vyrovnané kvarteto bolo snáď najlepším dôkazom odmeny za „monogamný vzťah“ so zostavou, ktorá viacero rokov funguje v nezmenenom obsadení. „Stála zostava je pre mňa absolútne esenciálnou záležitosťou z hľadiska približovania sa k ideálom vzájomnej komunikácie, ktorá sa postupne stáva skôr intuitívnym a bezslovným typom vzájomného porozumenia medzi nami“, povedal mi po koncerte Ravi. „Na pódiu to potom mám omnoho jednoduchšie: Louis dokáže odsledovať čo zahrám ja a rovnako z jeho reakcií viem určiť, ako bude postupovať on. Prirovnal by som to k rodine, ktorá sedáva spoločne za stolom: každý tam každému rozumie, zaujíma sa o toho druhého a mnohé veci – napríklad vtipy alebo pripomenutie nejakej úsmevnej historky, fungujú čiastočne aj neverbálne. Je to úplne odlišné od toho, keď s niekým večeriate po prvýkrát, pretože nepoznáte tempo jeho reči, správania, pri náhodnej poznámke netušíte, či ju ten druhý myslí úplne vážne, alebo len žartuje... Keď sa zhovárate s priateľom, mnohokrát vytušíte veci ešte predtým, ako ich ten druhý vyslovil. V hudbe to funguje podobne, pretože mnohé veci nemôžete dosiahnuť pri zoskupení, ktoré sa neustále obmieňa.“

Zvoľnenia po spomínaných introdukciách prichádzali v podobe mainstreamovejších a priamočiaro odsýpajúcich úsekov. Kontrastné free pasáže pôsobili osviežujúco a napovedali o tom, že líder neostáva zahľadený v tradícii, aj keby sa vďaka priezvisku Coltrane určite dokázal presadiť aj v rámci „revivalových“ projektov s reminiscenciou na oboch slávnejších rodičov. V závere prvého setu začal Luis Perdomo spočiatku len v náznakoch uvádzať dnes už legendárne akordické postupy vzdialené od seba veľkými intervalovými skokmi a po fantastickom sóle E.J. Stricklanda sme sa dočkali veľkého finále v podobe tejto slávnej témy Coltrana-seniora Giant Steps.
Repertoár po prestávke bol zjavnejším deklarovaním toho, ako si mladý Coltrane ctí tradíciu, avšak pretvorenú podľa svojho obrazu. Dokázala to dravá Little Symphony Ornetta Colemana z albumu Twins (Atlantic 1971, nahr. 1960), alebo jedna z najsignifikantnejších kompozícií Theloniousa Monka Ephistrophy. Vlastnú víziu prezentoval Perdomo: na monkovskú disonantnosť sa síce odvolával aspoň v náznakoch, avšak jeho špecificky ležérnu rytmickú kostrbatosť sa kopírovať nepokúšal. Na Monka, ktorý svojho času prichýlil Johna Coltrana po tom, ako ho Davis vyhodil zo svojej kapely, sa spomínalo aj počas záverečnej, takmer straightahead fast verzie Round Midnight. Ako prídavok takmer trojhodinového vynikajúceho koncertu zaznela nádherná modlitba s precíteným, avšak ani v náznakoch sacharínovým tenorom. Ravi ju ako inak, venoval svojej milovanej mame Alice.