Paco je fenomén - koncentrát andalúzskej kultúry pretavený do všeľudského kultúrneho dedičstva. Človek má pocit, akoby to bol starý kamarát z detstva. Svojou hudbou dokázal mnohým z nás povedať o svojej kultúre skoro toľko, ako mama svojim deťom o tej ich, keď im spieva stovky rokov zrejúce uspávanky. Tak teda Paco opäť prišiel do Bratislavy. Po koľkých rokoch? To bol hádam ešte komunizmus, zamknutá krajina, áno, 23 rokov (Istropolis, 1987). Paco bol vtedy absolútna hviezda. Fantastická nahrávka Friday Night in San Francisco (1981), účinkovanie v Saurovom filme Carmen (1983) a ďalšie jeho skvelé nahrávky už mali za sebou nekontrolovateľne úspešný let okolo celého sveta.

Začiatkom 80-tych rokov len málokto nepočúval Franka Zappu a Paca de Lucíu. Boli sme vo vytržení z  neuveriteľne štrukturovaných polyrytmov a energie Pacovho flamenca. A tak jeho vtedajší koncert v Istropolise bol obrovskou udalosťou. Bol to nádherný koncert. Teraz hral Paco v Sibamac Aréna NTC, priestore nie dostatočne kultivovanom na takúto udalosť. Škoda. Navyše ma smutne zamrzelo poznanie, ako kolobeh života a vek pritlačil aj tohto noblesného, hrdého a zároveň skromne pôsobiaceho muža (*1947).

Konzervatívni vyznávači flamenca dlho nemali Paca v úcte. Podľa nich to, čo Paco hral, nie je flamenco. Nevedeli mu odpustiť otvorenie sa iným vplyvom. Napríklad improvizácii a fúzovaniu s jazzom, ktorým nasiakol pri spolupráci s Chickom Coreom, Johnom McLaughlinom, Larry Coryellom a Al Di Meolom. Aj kvôli nemu vznikol nový názov Flamenco Nuovo, ktorý má dnes viacero vynikajúcich reprezentantov. No pre mňa je práve Paco rytierom najvyššieho rádu. Neuveriteľný inštrumentalista, človek, ktorý celý život verne hrá, skladá a rozvíja hudbu založenú na kultúre, v ktorej je celou svojou dušou hlboko zakorenený.

Paco vydáva albumy po nekonečných odmlkách. Hovorilo sa, že dlho pustovníčil niekde v Mexiku, čoho výsledkom bol prekrásny posledný album Cositas Buenas (2004, trvá len kratučkých 38 minút). Sú tam vokály, ktoré vyrážajú dych. To ani nie sú vokály, to je živel. Sú ako silné náhle poryvy prievanu, ktoré sa z ničoho nič preženú pokojným domom v horúcom letnom dni. Tak toto nám ešte Paco priniesol, takéto neslýchané vokály. Nádhera.

Svoj druhý bratislavský koncert začal Paco sám. Už po prvých tónoch bolo jasné, že nás zalievajú vlny gitarového kánonu, že hrá Maestro. Jeho intímne flamencové intro doprevádzalo len intenzívne staccato dažďa na streche Sibamac Aréna NTC. Toto spojenie bolo vskutku zvláštne. Po chvíli sa pridali členovia kapely vytlieskávaním a perkusionista Piranha so sedacím bubnom cajon. O ďalšiu chvíľu si muzikanti a speváci posadali na svoje miesta a koncert sa rozvinul do plného zvuku. Nebolo pochýb, že sme svedkami mimoriadneho a jedinečného umenia. Čistá krása. Prírodný živel. Jediným pripomenutím reality bola sem-tam jazzovo improvizujúca basgitara Alaina Pereza a pomerne staromódna farba a harmónie klávesov inak skvelého hráča na ústnej harmonike Antonia Serranoa. Pacovi sekundoval na druhej gitare Niño Josele. Zaznelo mnoho známych tém a melódii. Analytici Pacovej tvorby a flamenca iste spoznávali slávne kusy v novom háve.

Koncert mal pre mňa dva vrcholy. Prvým bol spev dvojice spevákov. Bol to ten neuveriteľný a nenapodobiteľný štýl, ktorý som po prvý raz počul na Cositas Buenas. Myslel som si, že si tam Paco pomohol nejakým štúdiovým efektom. A tu som to zrazu počul naživo a pripadalo mi to ešte intenzívnejšie a dokonalejšie ako na Cositas Buenas. Páni majstri speváci, svetlovlasý Duquende (top hviezda flamenca, vlastným menom Juan Rafael Cortés Santiago, je považovaný za následníka legendárneho Camaróna de la Isla) a južansky počerný David de Jacoba brali svojim výkonom a technikou dych. Boli ako vietor v horúcom dni. Človek mal pocit, že môže cez nich uchopiť hĺbku celej ich kultúry vyrašenej na krvi Arabov, Cigánov a Židov a ďalších južanských národov. Zložitá rytmická štruktúra flamenca a technika hry na gitare je pre nás smrteľníkov nedosiahnuteľnou métou. Aj spev Duquendeho a de Jacoba mal v sebe niečo rovnako nedosiahnuteľného. Druhým vrcholom bolo tanečné číslo. Zženštilý dlhovlasý krásavec „bailaoro“ Farruco predviedol fantastický tanec. Ako španielsky torro vypínal hruď, kopal nohami, hádzal hrivou a naberal na rohy. Špičkou a pätou topánky zvládal vyklepať staccato možno na úrovni tridsaťdvojtín. Kto niekedy prišiel na chuť tanečníkom flamenca a videl povedzme Antonia Gadéza s jeho tanečnou partiou (pozri napr. Saurove filmy Carmen a Krvavá svadba), vie o čom hovorím.

Bol to nádherný koncert. Všetko do seba zapadalo a ladilo. Zdá sa, že Paco bez porušenia tradície opäť o kúsok posunul vyjadrovacie hranice flamenca. Milý Paco, vďaka. Bolo mi veľkým potešením...