Pokus o transkripciu skladieb, ktoré Rayovi Charlesovi priniesli nesmrteľnosť, je dosť veľká výzva aj pre hudobníka takého formátu, akým je altsaxikár (sorry, nie žiadny taxikár) David Sanborn. Použiť jeho pomerne koncentrované vokálne harmónie, ale aj svieže skladby jeho skladateľov, či originálne coververzie do inštrumentálneho hlasu altky s podmazom Hammond organu bicích nástrojov, nie je to isté ako robiť nenáročný ľahký jazzový pop. Aj keď jeho korene siahajú do dôb rhythm&bluesu, keď hrával s Albertom Kingom či Paul Butterfield Blues Band, siahnuť na dielka fenomenálneho Geniusa je predsa len v jeho prípade dosť veľká odvaha. Zostať verný jeho originálnej harmonickej poetike nepredvídateľne balancujúcej na hrane čierneho r&b a bieleho country&western je ďaleko náročnejšie, než si osvojiť omnoho jasnejšie harmonické idiomy klasického bluesu či moderného jazzfunku. I keď v deväťdesiatych rokoch vytvoril zopár straight-ahead albumov a niečo málo experimentálneho materiálu, tak ho vyslovene nemožno zaraďovať medzi klasických jazzmanov alebo dokonca novátorov.

Najnovší materiál „Only Everything“ tiež nie je jedinečný alebo progresívny, ale nastoľuje výraznú otázku, či vôbec taký môže byť. Veď predsa ide o poctu, akýsi „tribute“ album, ktorý len vychádza z koreňov hudby veľkého génia a za pomoci dvojice vynikajúcich sidemanov ich transformoval pre svoje potreby. Akcentovaním altsaxofónu ako vedúceho hlasu sú hammondky B3 Joeya DeFrancesca väčšinou odkázané do neľahkej role doprovodu a z pôvodných sadzieb mizne ona silná osobnostná koncentrovanosť a pregnancia charakteristického vokálu, ktorá v originále posúva relatívne krátke skladby do takmer fenomenálnej roviny. Dychový part Sanborna pretvára obraz týchto kompozícií naopak do roviny so silným jazzovým akcentom otupujúcim mnohé z Raya jasného, väčšinou vypätého interpretačného jazyka. Vyššie uvedené môže byť jasnejšie pri počúvaní skvelej skladby „Hard Times“ od Paula F.Mitchella, ktorá svojou závažnosťou, dĺžkou aj kvalitou prevedenia tvorí vrchol celého albumu. Pekne vystavaný a prearanžovaný je aj staručičký šláger dvojice Warfield/Williams „Baby Won´t You Please Come Home“ a veľmi dobre ukazuje silnú interpretačnú schopnosť Sanbornovho hudobného myslenia, ktorá našťastie v iných skladbách nie je. Po dlhej pomalej dvanástke „You´ve Changed“ vyznieva „Hallelujah, I Love Her So“ s vokálom Jamesa Taylora ako príjemný dovetok, ktorý ukľudní a nechá v mysli doznieť a spracovať predchádzajúcu rozsiahlu závažnú plochu. Táto spievaná skladbička je zahraná s veľkou ľahkosťou vo výraze a tak pripraví receptora na poslednú klasiku Harolda Arlena a Johnny Mecera „Blues In The Night“, ktorá usadí každého do kresla a vrazí mu pomyselnú záverečnú bodku do čela.

Keby sme si ešte raz pustili druhú sanbornovskú titulku „Only Everything“, alebo spievanú „Let The Good Times Roll“ s Joss Stone, tak si len povieme, že tento album sa ako celok príliš nepodaril.