Vojtěch Procházka – klavír, Adrian Fiskum Myhr - kontrabas a Tore T. Sandbakken – bicie nástroje

Jedna z výrazne expandujúcich osobností jazzového klavíra u našich západných susedov je v istom zmysle prototypom ambiciózneho jazzmana - kozmopolitu. Vojtěch Procházka (1981) je odchovancom pražskej Vyššej odbornej školy, ktorá funguje pri Konzervatóriu Jaroslava Ježka. Ešte počas štúdia (klasická interpretácia u Kristiny Kasikovej, improvizácia u Stanislava Máchu a Davida Dorůžku, skladba u Karla Růžičku st.) hrával vo viacerých zoskupeniach, neskôr so svojimi spolužiakmi (až na výnimku Marcela Bártu) sformoval kapelu Vertigo Quintet. Trojica albumov Vertiga prekvapila vyzretou hráčskou predstavivosťou, atmosféricky rozľahlými plochami a predovšetkým unikátnou zvukovosťou oscilujúcou medzi progresívnou severskou scénou a filozofiou vydavateľstva ECM. Napriek priaznivým ohlasom na domácej scéne sa Procházka rozhodol hľadať nové impulzy inde: absolvoval ročný študijný pobyt na prestížnom parížskom Conservatoire national supérieur de musique et de danse, so saxofonistom Marcelom Bártom hrávali v jednom z lisabonských cirkusov (!) a posledné obdobie strávil na hudobnej univerzite v nórskom Osle. Tam v rámci série komorných improvizačných projektov viedol formácie s domácimi hudobníkmi (bubeník Per Oddvar Johansen, saxofonista Espen Reinertsen...).

Vďaka severskému pobytu mohol Procházka sformovať svoje aktuálne trio, s ktorým po prvýkrát v úlohe lídra nahral album Amoeba’s Dance (Animal Music 2010). Práve ten propagoval ako čerstvú novinku na svojom aprílovom miniturné po českých mestách. Napriek tomu, že Procházkovo zoskupenie predstavilo kompozície zo spomínaného albumu, ich koncertná podoba vyznela značne experimentálnejšie, miestami až surovejšie. Voľné improvizačné plochy poskytovali značný priestor pre interakciu spoluhráčov – flexibilného kontrabasistu Adriana Myhra a neskutočne vynaliezavého hráča na bicích nástrojoch Toreho Sandbakkena. Hrubozrnná expresia Procházkovho tria nebola samoúčelnou pózou kopírujúcou frejazzové vzory (o tom presvedčila vlastná vízia Una Muy Bonita pioniera Ornetta Colemana). Inštinktívny koncept v mnohom odrážal súčasný stav škandinávskej scény, ktorá sa snaží vyslobodiť spod formových štruktúr. Značná časť poslucháčov ostala po úvodných vyhrotených „komprovizáciách“ zmätená. Nečudo, veď podobný typus klavírneho tria neprevádzkuje v našich končinách nikto. Nádherné stvárnenie valčíkového Liebeslied Kurta Weilla naznačilo lyrický potenciál tria, ktorý bol následne konfrontovaný s rytmicky uvoľneným Freebopom. Krátke tematické skladby, ktoré sa prelínali s improvizáciami končili mnohokrát skôr, ako dostali možnosť rozvinutia. V istom zmysle boli koncentrátom s nakumulovanou energiou. Dôvodom odlišných pódiových podôb skladieb je podľa Procházkových vyjadrení prirodzený vývin (album vznikol počas minuloročného jarného turné v Čechách) a neustále spoločné hranie.

Možnosť zážitku z česko-nórskeho tria v úlohe „predskokana“ Standards Tria gitaristu Kurta Rosenwinkela sme mali vďaka pozoruhodnej dramaturgii Jazz Fest Brno, ktorá na rozdiel od mnohých slovenských festivalov nezabúda na propagáciu mladých progresívnych umelcov (tento rok sa okrem Procházku predstavil z domácich muzikantov Ondřej Pivec, zo zahraničných Dan Tepfer Trio, Pawel Kaczmarczyk Audiofeeling Band, Motif).