Z hudby víťaza saxofónovej súťaže "Thelonious Monk International Jazz Saxophone competition" v roku 2008 vanie jazzová história a v každom kúte priestoru, v ktorom zaznie, sa budú zjavovať duchovia Johna Coltranea, Sonny Rollinsa a Ornetta Colemana. Aby nadväznosť na minulosť ešte zvýraznil, tak na debutovom albume „The Observer“ pôsobí zostava sidemanov, ktorí sa v minulosti dosť často obtierali o Stana Getza. A tak ho klavirista Kenny Barron, kontrabasista Rufus Reid a bubeník Victor Lewis profesorsky dopĺňajú, ako z vnútornej potreby postavený most medzi jeho vlastnými ideami moderného jazzu a saxofónovými obrami minulosti. Spolupráca týchto vynikajúcich hudobníkov a progresívne zmýšľajúceho Jona Irabagona pravdepodobne dostáva tieto autorské kompozície do polohy zaujímavo vytvoreného dielka, kde ožila minulosť a prepojila sa so súčasným jazzovým mainstreamom.
Kolekcia 10 skladieb začína peknou kompozíciou „January Dream“, ktorá je ale príliš tuctová, i keď určitú silu sa jej nedá odoprieť – a tak si myslím, že medzi jazzmanmi si obľubu nenájde. Avšak druhá „Joy´s Secret“ to je už iné kafíčko. Neskutočne naliehavá, v určitých momentoch až jazzrocková, s hviezdnym hosťovaním trúbkára Nicholasa Paytona, by mohla byť pokojne vrazená do akéhokoľvek albumu z konca päťdesiatych rokov, správa sa ako starý jazzový štandard. Irabagonove poňatie starých postupov je najviac badateľné v jemnej krehotinke „The Infant´s Song“, kde príliš pripomína barový spôsob interpretácie zo zlatého veku jazzu. Irabagon sa tu nepostavil do role regresívneho napodobňovateľa, ale minulosť pretavil do vlastnej originálnej podoby, kde je vidieť aj jeho láska a úcta k tejto dobe a k jej legendám.
Zatiaľ čo dnešná doba chrlí saxofonistov s príliš vycibrenou technikou, Irabagon s ňou vôbec neobťažuje, vsádza skôr na atmosféru a emócie. Vyznáva krédo, že hudba by mala byť vždy lepšia ako nástroj, cez ktorý je prezentovaná. Najviac modernosti a jeho charakteristického rukopisu možno nájsť v titulnej skladbe „The Observer“, kde je tenorsaxofón stále tou najlepšou devízou, hlavne vtedy, keď mu dopraje harmonicky voľný let nad tak jednoznačne identifikovateľným doprovodom, akým je rytmika Reid - Lewis. Nájdeme tu zohraté jazzové kombo, skôr archetypálne, ale brilantné inštrumentálne pasáže s výbornými linkami altky a tenorsaxu, niekde s doplňujúcou trúbkou a hudbu, ktorá neustále prekvapuje zvukovými zaujímavosťami. Aranžmány sú prepracované tak, aby vynikla každá, aj drobná zvláštnosť, alebo sólo a produkcia Dona Sicklera, ktorého zmysel pre dokonalosť je evidentná. Za každou frázou, za každým akordom stojí veľké premýšľanie a dlhé hľadanie.
Až pri takýchto albumoch si človek uvedomí, že je to dielo hodné majstrov, kde sa hľadajú nové možnosti vyjadrenia, ale pritom je tu aj veľa reflexií na minulosť i snaha zmerať si sily s najinteligentnejšou formou hudby.
