Echo je pre jazz smrteľným jedom! To je najsilnejší pocit z koncertu skvelých pánov jazzových muzikantov v tejto konfigurácii: Martin Valihora – bicie nástroje, Štefan Bartuš – kontrabas, Ondrej Krajňák – klavír a Radovan Tariška – altsaxofón. Hrali síce iba krátke intro, čo by predkapela Jamesa Cartera, no ich súboj s mohutnosťou priestoru, zvukom a zvukárom bol znepokojujúci. Nepamätám si, že by som dakedy vo veľkej sále Štúdia 1 Slovenského rozhlasu počul zvuk taký nahalovaný a zahulený. Sála je akusticky veľmi slušná, no tentoraz to bolo ešte horšie ako vo viedenskom Konzerthause, ktorý svojím jaskynným echom vyniká. Pán Boh zaplať za akusticky pohodovú tanečnú sálu PKO! Ešte sa za ňou naplačeme. Rozladenosť, ktorú zlý zvuk vyvolal, mi nedovolila potešiť sa z výkonov pánov bratov Ondreja a Rada a ich kamarátov Števa a Martina.

Nebolo by úprimné nepriznať isté rozpaky z nového CD sextetu Rada Tarišku. Cením si jeho aktérov veľmi vysoko a mal som preto veľké očakávania. Neboli však naplnené. No i tak je album na slovenské jazzové pomery mimoriadne slušný. Rovnako slušne znela naživo aj úvodná skladba albumu Blues Lee. Martin Valihora vypĺňal svoje party typickým latino-klepkavým spôsobom, no Bartušovu basu bolo počuť najmä keď hučala v spätnej väzbe (kaktus zvukárovi). Ani Ondrej Krajňák nestihol rozdávať svoje perly tak ako obvykle a Tariškov výkon bol o dosť chladnejší než je zvykom. Zaznelo celé spektrum kvalitného mainstreamového jazzu, no znížený emočný vklad a istú rozháranosť páni zakryť nedokázali. Napriek ich nesporným individuálnym kvalitám a potenciálu mi pripadal tento koncert rozpačitý a menej vydarený. Viním za to najmä súhru nepriaznivých vonkajších okolností.