Carter je v mojom osobnom rebríčku korunným princom jazzu a strážcom jazzového grálu. Ódu na jeho posledný album Present Tense som na týchto stránkach už publikoval http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=2396. A po jeho poslednom bratislavskom koncerte je problém neopakovať už raz publikované chválospevy.

Keď som išiel na Carterov koncert, mal som tú česť vypočuť si iné závratné sólo. Išlo o starého známeho, ktorý býva v Slávičom údolí. Pálil to na celé údolie z najvyššieho miesta v okolí – špičky stavebného žeriavu. Hovoril som si: tak na Vás, Výsosť, veru Carter mať nebude. Opak bol pravdou. Carter je človek taký plný živelnej hudobnej energie a kreativity, že mu ani totálne nadupaný veľký čierny drozd nedokázal svojím novým jarným songom v ten večer konkurovať. A Carterov koncert nezničili ani zvukové problémy, ktoré si uprostred koncertu šiel osobne vydiskutovať so zvukárom.

Klavirista Gerald Gibs a bubeník Leonard King hrali s Carterom aj pred dvomi rokmi na famóznom koncerte vo vynikajúcej hudobnej relácii Metro Slovenskej televízie. Gibs to vtedy úžasne drtil na vzácnych Hammondoch požičaných od Braňa Hronca. Na dnešnom koncerte Hammondy neboli a  Ondro Krajňák, ktorý hral chvíľu pred ním, ma, pravdu povediac, zaujal viac. Na kontrabase hral Ralphe Amstrong a na trúbke fantastický Corey Wilkes zo Senegalu. Samotný Carter, inak vždy v elegantom obleku, prišiel do poloprázdnej sály v červeno čiernej teplákovej súprave s čiernou pirátskou šatkou na hlave. Ako na zvukovú skúšku. Neprekvapilo by ma, keby to bol prejav jeho pohŕdania prostredím, v ktorom hral. Carter je nepokojný búrlivák, postrach usporiadateľov a novinárov, akýsi jazzový Mike Tyson. Na druhej strane svoju jedovitosť zrejme programovo využíva ako inšpiráciu. Keďže hudba je integrálnou súčasťou jeho osobnosti, nemôže ju odfláknuť. Môže ňou len majstrovsky vykričať, čo ho práve štve, alebo baví. Verím, že muzikantsky vykričal aj to, čo ho štvalo v Bratislave.

Sidney Bechet je dnes v móde. Svoje najnovšie CD a nedávny koncert v Nu Spirit Clube mu venoval Curtney Pine. Aj Carterovci odštartovali so Sidney Bechetom. A bola to smršť. Zelektrizovaní sme pozorovali Cartera, ako s ľahkosťou drozda na nás páli strhujúce veci niekde medzi nebom a zemou. Všetko na pevných žánrových základoch jazzovej klasiky. Okrem Becheta zazneli Roland Kirk, Song of Delilah od Younga, Evansa a Livingstona, a ďalšie štandardy. Kapela za ním hrala fantasticky a po druhej skladbe sa k nim pridal trubkár Corey Wilkes. Bol elektrizujúci takmer tak ako Carter. Fenomenálna košatosť hry Cartera siahala až po trúbenie rozzúreného slona a rev tigra. Vynikajúce rytmicko-harmonické prekáračky Wilkesovej trúbky so saxofónom alebo flautou Cartera rozohrievali všetky jazzové bunky. Výborný bubeník King hral mimoriadne disciplinavane. So zvláštnou skromnosťou predviedol široké spektrum hry od emotívneho rinčania na činelách až po rafinovane vyklepkávané latino rytmy. V sále sa vznášali duchovia Charlieho Parkera, Johna Coltranea, Lestera Bowieho a ďalších. Čo viac dodať? Strhujúci jazzový zážitok.

V jazze toho bolo vymysleného a zahratého strašne veľa. Aj preto začínajú prevládať pocity, akoby pastviny jazzových objavov boli už spasené. Akoby jazz uzatváral svoju tvorivú fázu existencie a jeho štýl a techniky sa postupne konzervovali do akademických análov. Rovnako ako barok po Bachovi, aj jazz čaká už len lepšia či horšia recyklácia a oprašovanie podporené dotovanou akademickou výukou. Nie je to až taký zlý osud, no daj Boh aby to tak ešte nebolo. Preto je dnes mimoriadne cenený každý, kto jazz kropí živou vodou. Cartera, ktorý hrá a uchopuje starý jazz tak neuveriteľne intenzívne, považujem práve za takého oživovateľa. Je to jazzový Mohykán, dúfajme že nie posledný.

Je úžasné pozorovať živelnosť, s ktorou mu hudba exploduje v hlave, keď hrá. Ani jeho neuveriteľná rýchlosť a absolútna technika nestačia odovzdať všetko to množstvo hudby, ktorá v sebe v danom okamžiku koncentruje. Jednoducho nestíha, je to typický problém hudobných géniov. Myšlienky sú rýchlejšie ako telo.