Prvý vzrušujúci vnem a hneď aj prvé rozhodnutie. Kam túto nahrávku zaradiť? Je to jazz, či vážna hudba, alebo nebodaj world music?... ale to každého z nás pri spätnom pohľade na tvorbu vokálneho architekta Bobby McFerrina len často mätie súčasný uhol pohľadu. Dôležité však nie je, že či ide o hudbu jazzovú, či klasickú, ale že, v prvom rade vždy ide vážne len o hudbu.

Bobby McFerrin skoncipoval súbor zložení z hviezd hudobného vokálneho neba, treba spomenúť víťazku Grammy Lisu Fischer, brazílsky zázrak Lucianu Souzu, či legendárnu Janis Siegel z Manhattan Transfer, a skombinoval vlastný improvizačný prístup a zručnosť so spôsobmi interpretácie poučenými skúmaním nespočetných prameňov svetovej hudby. Zvláštnu pozornosť venoval inšpiráciám z čiernej Afriky, ktoré kde tu skombinoval s harmóniami gregoriánskych chorálov, ázijskými perkusnými nástrojmi či arménskym dudukom. Hneď v úvodnej kompozícií „Baby“ spolu s Rogerom Treecem rozvinuli na pôdoryse McFerrinovej staršej skladby z roku 1990, naplno svoju neošúchanú tvorivú predstavivosť. Hladiny viacerých vokálnych skupín sa tu kongeniálne prelínajú a mostom medzi nimi je charakteristická Bobbyho vokálna linka. Výsledkom je vrstvenie rozdielnych nápevov doplnených bongami, perkusiami a nerušiacimi samplami. Ďalšia skladba „Say Ladeo“ je v podobnom duchu, len s iným rytmom a inou témou. Mohlo by sa zdať, že výsledkom takéhoto zámeru by musel zaručene byť neprehľadný hudobný guláš, ale opak je pravdou, čo potvrdzuje už nasledujúca desaťminútová perla „Wailers“ jednoznačne obracajúca sa na africké nápevy domorodých kmeňov. Podobne koncipované sú aj skladby „The Garden“ a rýchla „He Ran to the Train“. Väčšiu pozornosť si zaslúži najdlhšia „Messages“, kde sa spájajú prvky a jazyky hneď niekoľkých kultúr. Najviac je tu cítiť vplyv Blízkeho východu a Indie. Niekedy je to len krátka fráza vyňatá z kontextu pôvodných štruktúr, alebo opakovaná so silným rytmickým cítením niekoľko krát za sebou. A to všetko za výdatnej podpory perkusií Alexa Acuňu a dreveného dychu duduka Pedra Eustacha. Korunu všetkého eklektizmu na tomto albume nasadzuje záverečná „Brief Eternity“ kde sú sopránové falzety chlapcov vedené na spôsob gregoriánskych chorálov a vrchné ženské hlasy sú ako keby prevzaté z ľudových piesní stredoveku. Nahrávka je pestrá aj jazykovo, hlavne spomenutá „Messages“, kde je text písaný okrem európskych jazykoch aj v sankriste, latinčine a dokonca aj v japonskom dialekte.

V konečnom dôsledku, zvláštny sound albumu je daný farebnosťou a energiou oscilujúcou niekde medzi hlboko osobitou charakteristikou Bobbyho McFerrina a umiernenosťou a hladkajúcou hladkosťou päťdesiatich zúčastnených spevákov. Vocabularies, alebo po našom Slovníčky, či Lexikóny sa zaradí medzi najlepšie albumy Bobbyho McFerrina. A to je viac než isté...