Kurt Rosenwinkel – gitara, Eric Revis – kontrabas a Kendrick Scott – bicie nástroje.
28.apríla 2010 viedenský Porgy & Bess uviedol ďalší so série skvelých koncertov - Kurt Rosenwinkel Trio. Predpokladám, že ak čítate tieto riadky, ste fanúšikmi jazzu, ak by pre Vás napriek tomu Rosenwinkel bol neznámym pojmom, pozrite si skvelú recenziu Andreja Kellenbergera na brnenský koncert Kurtovho tria (http://www.skjazz.sk/recenzie.php?zobraz=5039), ktorý tomuto viedenskému predchádzal - tu sa okrem recenzie na samotný koncert dozviete aj základné informácie o Rosenwinkelovi samotnom, takže ja ich tu nemusím spomínať.
Kurt Rosenwinkel patrí k mladej generácii
jazzmanov, ktorí na jednej strane ctia tradíciu, na druhej strane sa snažia raziť jazzu cestu vpred po neprebádaných chodníčkoch čerpajúc inšpiráciu aj z iných hudobných žánrov, najviac snáď z vážnej hudby. V jeho postmodernistických skladbách niekedy ťažko nájsť priamy odkaz na konkrétny historický štýl a spôsob akým ich interpretuje je veľmi moderný, takpovediac spoluurčujúci jeden z trendov.
O to väčšia bola zvedavosť jazzových fanúšikov, keď v roku 2009 vyšiel album Kurt Rosenwinkel Standards Trio „Reflections“ (kde ďalšími protagonistami sú kontrabasista Eric Revis, ktorý hral aj v Porgy a bubeník Eric Harland), ktoré
až na jednu Rosenwinkelovu autorskú skladbu obsahuje štandardy typu „You Go To My Head“ a po dve skladby Thelonia Monka (teda be bop) a Wayne Shortera (post be bop/modálny jazz). Album je ukážkou nádherného intímneho introvertného jazzu. Obsahuje prevažne skladby pomalého až stredného tempa a svojím charakterom navodzuje analógiu s legendárnymi albumami Keith Jarrett tria. Je to skvelé CD.
Samozrejme vnímať hudbu ako poslucháč na koncerte je niečo iné ako počúvať CD doma v obývačke. Myslím, že Rosenwinkel si je toho vedomý a snáď preto na koncerte predstavil trochu inú koncepciu ako na CD. Do programu zaradil omnoho viac skladieb v rýchlych tempách,
celkový prejav tria bol o poznanie expresívnejší, dynamická škála omnoho pestrejšia. Keď bolo treba, kapela dokázala patrične „pritvrdiť“ - samozrejme v intenciách (takmer) akustického jazzu a bez toho, aby niekto násilne „tlačil na pílu“. A podľa mňa urobil dobre - ak by sa chcel prezentovať takým spôsobom ako na vyššie spomínanom CD, vyžadovalo by si to zásadné opatrenia smerom k publiku a k organizátorom, podobne ako to vyžaduje Keith Jarrett pri svojom triu, a to by asi nebolo možné.
Koncert prebiehal v dvoch častiach. V každej z nich trio odohralo 4 skladby, na záver si nadšené publikum vyžiadalo prídavok. Po úvodnom medium-up
blues v F, nasledovala mne neznáma skladba v strednom tempe a po nej „Invitation“. Na záver prvej časti koncertu zaznela balada „Darn That Dream“, zrejme jedna z Rosenwinkelových obľúbených tém. V jeho podaní je to skvost. Po nádhernom sólo úvode sa na tému pridali kontrabas s bicími, kde gitara tému hrala v akordoch. Akordická bola aj prevažná väčšina sóla, občas na odľahčenie vystriedaná dvojhmatmi a jednohlasými linkami. Záverečná téma po basovom sóle opäť v akordoch. Myslím, že tento prístup k „Darn That Dream“ Kurt v zásade, s menšími odchýlkami, dodržiava. Nakoniec to robili mnohí velikáni jazzu: u niektorých obľúbených
tém, boli to väčšinou pomalé skladby, mali nejakú koncepciu, ktorú považovali za dobrú a viac-menej ju dodržiavali. Napríklad Bill Evans k niektorým skladbám hral vždy rovnaký úvod. Neznamená to popretie slobody improvizácie, ale skôr dodržiavanie určitých základných atribútov, ktoré identifikujú aranžmán skladby, dávajú jej „ksicht“, navodzujú čitateľný „správny kód“. V druhej polovici koncertu zazneli skladby „Cheryl“, blues od CH. Parkera hrané v rýchlom tempe, „When Sunny Gets Blue“ ako pomalá bossa, „Boplicity“ a „Inner Urge“. Prídavkom bola Monkova „Ruby, My Dear“, takže takisto ako prvá polovica, aj celý koncert
sa vlastne neplánovane skončil baladou.
Kurt Rosenwinkel Trio sa predstavilo vo výbornej forme. Kurt bezosporu patrí medzi absolútnu špičku. Prejavil obrovskú muzikalitu, vytasil enormný „arzenál zbraní“ vo forme obrovských vedomostí a schopností zahrať snáď čokoľvek, čo sa práve hodí. Napríklad spôsob akým je schopný hrať sóla v akordoch ťažko hľadá konkurenciu. Eric Revis a Kendrick Scott ho skvele dopĺňali. Bol to veľký zážitok.
