Album od českého klaviristu Vojtěcha Procházku (*1981) bol nahratý počas jedného dňa. Dobre pripravený hráč mohol dokonca spoločne s Tore T. Sandbakkenom - bicie nástroje a Adrianom Fiskum Myhrom - kontrabas vyberať, ktorý materiál sa použije. Tento nízko rozpočtový projekt vydalo vydavateľstvo Animal Music ako svoj tretí počin v roku 2010.
Procházka študoval na VOS Jaroslava Ježka v Prahe a isté obdobie strávil aj v Paríži, ktorý sa ale pre neho nestal mestom inšpirácie. Jeho ďalšia cesta viedla do Nórska, kde momentálne dokončuje školu v Osle. Tu sa taktiež zoznámil so svojimi momentálnymi spoluhráčmi. Krajina Jana Garbareka, Arilda Andersena, či Jona Christensena mu učarovala a konečne našiel možnosť štúdia, ktoré mu vyhovuje.
Album "Amoeba's Dance" pozostáva zo štyroch Procházkovych kompozícii: Freebop, River, Sketch a Time; z dvoch skladieb Herbieho Nicholsa, ktorého si Vojtěch váži a u ktorého nachádza inšpiráciu: Cro-Magnon Nights a 2300 Skiddoo; ďalej tu nájdeme mená ako Kurt Weil (Liebeslied), Paul Motian (Etude) a Ornette Coleman (Una Muy Bonita).
Album je príjemne pestrý a mnohotvárny. Na začiatku zaznie "Freebop", kde sa Procházka inšpiroval Ornettom Colemanom. Je to jemne avantgardná, uvoľnená kompozícia. Na malom priestore sa ukáže živelnosť a fungujúca chémia medzi hráčmi. Mainstreamový stimul nemožno uprieť. Ďalšími záležitosťami na albume, siahajúcimi do tradičných jazzových vôd sú "Cro-Magnon Nights" a "2300 Skiddoo" - od Herbieho Nicholsa. Vojtěch sa s týmto klaviristom zoznámil na odporúčanie jedného portugalského bubeníka. Nichols bol nadčasový človek a jeho diela boli síce v okovách bebopovej formy, ale jeho myseľ mierila o pár rokov dopredu. Poslednou vecou, ktorá sa dá zaradiť do mainstreamového bloku je rozlúčková vec na albume "Una Muy Bonita", od Ornette Colemana. Vo všetkých týchto skladbách sa hráči svojim spôsobom vyrovnávajú s hudbou jazzových velikánov, ktorí ovplyvnili každého, kto sa venuje jazzu. Pre mňa bolo veľké pozitívum, že trio prinieslo do týchto vecí svoj vlastný, novodobý postoj.
Na pomyselnom druhom brehu albumu prevláda kľudnejšia a melodickejšia nálada. V dobrom slova zmysle mi vyčnieva "River", vlastná kompozícia od Procházku, ktorá začína jemným nosným motívom a neskôr sa rozvinie do väčších rozmerov. Skladba plynie naozaj ako rieka. Plynule a niekedy aj nepredvídateľne. Jasnou trefou do ucha poslucháča je aj "Libeslied" (Kurt Weil) či fajnšmekrovská "Etude" (Paul Motian). V oboch prípadoch sa ukázalo, že hráčske zoskupenie dokáže zachytiť náladu. Na koniec nám zostala už len dvojica skladieb, pri ktorých cítiť najviac novátorstva. "Sketch" a "Time", obe z tvorivej Procházkovej dielne, sú odkazom tohoto mladého jazzového tria. Otázkou zostáva už len smerovanie, lebo v mladom veku sa misky váh môžu veľmi rýchlo a neplánovane nakloniť. Mojím tajným želaním by bolo, vydať sa napríklad cestou E.S.T. Tria (Esbjörn Svensson 1964 – 2008). Isté paralely by sa tu už dali nájsť.
Spojenie tradičného a novodobého má väčšinou špecifickú príchuť a výsledok nie je vždy zaručený. V tomto prípade sa to ale podarilo. V kompozitnom celku. Jediné čo mi asi chýba je pokračovanie.
P.S. V prípade, že by sa poslucháčovi dostal album na krátky čas, odporúčam nevynechať skladby ako "River", "Sketch", "Etude" a "Una Muy Bonita". Z týchto štyroch vecí človek dostane jasný obraz.
