Klavír s gitarou nepatrí k tandemom, ktoré vídame na pódiách príliš často, aj keď sa v jazzových dejinách výrazne zapísali duá Billa Evansa s Jimom Hallom (skvostné albumy Undercurrent, Blue Note 1963 a Intermodulation, Verve 1966). Na ich lyrickosť nadviazali Gabriel Jonáš a Matúš Jakabčic alebo Benny Green a Russell Malone, ktorých koncertný záznam Jazz at the Bistro (Telarc 2003) bol ukážkovým dialógom bez dominujúceho lídra s rovnosťou oboch hlasov. Experimentálnejšiu líniu dua klavír - gitara zastupuje dvojica severských hudobných partnerov Ketil Bjørnstad a Terje Rypdal (výborný koncertný album Life in Leipzig, ECM 2008) alebo Philip Catherine a Jasper Van´t Hof, ktorí sa koncom apríla predstavili vo viedenskom klube Porgy & Bess.

Catherine (1942), pôvodom Belgičan sa na jazzovej scéne pohybuje od polovice 60-tych rokov a okrem spolupráce s francúzskou husľovou špičkou (Stéphane Grapelli, Jean-Luc Ponty, Didier Lockwood...) vyhľadával rôznorodé zoskupenia: v holandskej skupine Focus „mydlil“ fusion, prevádzkoval duo s Larrym Coryellom, trio s Johnom McLaughlinom a Paco de Lucíom, hosťoval s orchestrom Charlieho Mingusa (album Three or Four Shades of Blues, Atlantic 1977). S holandským klaviristom Jasperom van´t Hofom (1947) sa Catherine stretol na pôde freejazzového zoskupenia Pork Pie. S ďalším spoluhráčom – saxofonistom Charliem Marianom hrávali spolu aj ako trio (výborné albumy Sleep My Love, Operanoia alebo posledný záznam The Great Concert nahrávaný pred Marianovou smrťou v júni 2009).

Duo Catherine- van´t Hof odkrylo na viedenskom koncerte množstvo výrazových polôh v duchu vyváženosti francúzskej lyriky a severskej expresie, akú poznáme z hry spomínaného dua Bjørnstad - Rypdal. Catherinov prejav nezaprel inšpiráciou francúzskou husľovou školou a jej majstrami, s ktorými tento gitarista dlhé roky hrával. Jeho mäkká hra a legátove viazanie tónov v mnohom evokovali práve huslistov. O tom, že spomínané tónové charakteristiky neboli záležitosťou gitarových krabičiek (Catherine ich síce využíval, aj keď citlivo a opatrne), nás majster presvedčil po koncerte v zákulisí, keď počas rozhovoru demonštroval, ako zo svojho pololubového Gibsonu z 50-tych rokov dokáže dostať podobné tóny aj „nasucho“. Pódiová komunikácia oboch pánov neprebiehala v mainstreamovom duchu; skôr išlo o o spoločnú akcentáciu naznačených tém, ktoré sa postupom času stávali abstraktnejšou hrou so zvukovou farebnosťou. Väčšmi ako komornému duu sa spoločné muzicírovanie približovalo tandemu bez zjavného lídra, aj keď najfantastickejšie momenty boli práve tie, počas ktorých si Catherine „vystrihol“ nádherné spevné sóla a skladby finalizoval uhladenými kadenciami.
Na záver dvojhodinového koncertu ponúkli páni krehký valčík, v ktorom klavírne prírazy vyvažovala husľová melódia – efekt dosahovaný volume pedálom.