Kenny Garret nesporne patrí medzi celebrity svetového jazzu. Svojou umeleckou kvalitou, nevyčerpateľnou energiou, driveom, ale aj svojim „hviezdnym“ správaním. Keď sme s kapelou hrali v Novom Sade, miestny promotér festivalu mi povedal, že nevie prečo, ale s bývalými  Miles Davisovými sidemanmi je vždy problém. V ten večer Garrett neprišiel na zvukovú skúšku a správal sa „čudne“. Podobne to bolo aj na Bratislavských jazzových dňoch a aj vo Viedni. V klube Porgy & Bess usporiadatelia nevedeli, či sa bude vôbec hrať druhý set. Napriek všetkému sa hral a kapela ako vždy odviedla skvelý výkon.

Garrett sa po pätnástich rokoch spolupráce rozlúčil s vydavateľstvom Warner Bros. Music a prešiel do nového labelu MackAvenue. Aktuálny album Scetches of MD je reminiscenciou na svojho bývalého kapelníka Davisa. Je to „live“ záznam z koncertu , ktorý nasleduje po úspešnom albume Beyond the Wall. Je viac „funky“ a Garret v ňom využíva aj elektrický zvuk. Medzi inými na ňom účinkuje aj tenorsaxofonista „starej školy“ Pharaoh Sanders, ktorého Garrett zavolal aj na svoj spomínaný predošlý album. Popri Milesovi sa na ňom vyskytujú aj reminiscencie na Charlesa Mingusa, Johna Coltranea alebo Wayna Shortera. Na koncerte boli uvedené skladby z tohto albumu, ale aj staršie veci, ktoré Kenny zvykne už roky hrávať.

Kapela vyšla na pódium elegantne oblečená a okamžite „vysielala“ k poslucháčom energiu v duchu amerického show-time prístupu „we love to entertain you“. Kenny Garrett je extrovert, rodený kapelník a zabávač. Úvodnou „funkovačkou“ si okamžite získal publikum, aj keď k nemu počas svojich sól dlhé minúty stál chrbtom. Podobne ako to robil Miles, aj on rád dirigoval kapelu a dával rôzne znamenia pre priebeh skladby. Stop time, striedanie sa sólistu s bicími a podobne, pričom verbálne aj nonverbálne komunikuje s publikom. Celý koncert sa niesol v tomto duchu. Niekedy sa zdá, že Garrett sa podlieza vkusu poslucháčov, keď začne hrať skladby smooth jazzového až popového charakteru. Zoberie sopránsaxofón a hrá „jemné“ melódie v duete s klaviristom Johny Mercierom. Potom kvarteto „odpáli“ notoricky známu funkovačku Happy People. Túto skladbu hráva Garrett dlhé roky, nahral ju dokonca aj na svoj najnovší album. Na jednej strane si získava takto publikum, na strane druhej však určitú časť poslucháčov to môže začať aj nudiť a odradiť (proti gustu žiaden dišputát). Vzápätí však kapela rozprúdi energický straight ahead jazz, ktorý uspokojí aj náročného poslucháča. Týchto momentov bolo na koncerte menej, ale stáli za to. Garrett disponuje celým „saxofónovým“ arzenálom, počnúc od Parkera, cez Coltranea až po moderné funkové linky. Strieda bepop s hip hopom, modálne „inside-outside“ hranie s „tradičnejšími mainstreamovými“ frázami a dokáže takto ľudí dostať do varu. Podobne ako to robil Coltrane, na vyjadrenie svojich myšlienok a pocitov hrá dlhé sóla, často na ostinátny basový podklad s jednoduchou harmóniou. Basgitarista Khona Kasu hral miestami s „laid back“ feelingom a rovnaký tón chytal na svojom nástroji v rôznych polohách, čo vytváralo s doprovodom bicích Nathana Webba dramatické napätie a podporovalo gradácie pri klavírnych a saxofónových sólach.

V druhom sete sa Garret zhostil aj klávesových nástrojov. Položil si na Fender klavír svoj altsaxofón, čo sa mu však nevyplatilo, lebo mu padol na zem. Nič sa našťastie nestalo a kapela mohla vo svojej „performance“ pokračovať. Kennyho koncerty takto môžeme kľudne nazvať, lebo oproti iným saxofonistom (napr. Jerry Bergonzim, ktorý hral v tom klube o niekoľko dní skôr) sa okrem muziky na pódiu riešia aj iné veci (roztlieskavanie publika a pod.). Koncerty tejto kapely poskytujú zábavu, ale na druhej strane aj dobrú hudbu prameniacu priamo z amerických koreňov jazzu.