Randy Weston - klavír, Alex Blake - kontrabas a Neil Clarke - africké perkusie.

Priznám sa, hneď takto zo začiatku, že koncert Randyho Westona ma dosť „zobral“. Preto nebudem schopný žiadnych dôkladných analýz alebo muzikologických rozborov. Zoberiem to jednoducho, z pohľadu obyčajného poslucháča. Lebo povedzme si úprimne, práve takýto „obyčajní“ ľudia mnohokrát rozhodujú o úspechu alebo neúspechu kapely.

Dramaturgia viedenského klubu Porgy & Bess sa opäť raz vyznamenala. V spolupráci s inštitútom VIDC (Vienna Institute for International Dialogue and Cooperation) a organizáciou „Ke Nako Afrika“ priniesla do centra Viedne v dňoch siedmeho až dvanásteho júna 2010 hudbu a kultúru afrického národa. V stredu 9. júna vystúpilo trio, ktoré už na bulletine vyzeralo mierne exoticky. Náhrada bicej súpravy africkými perkusiami sľubovala hýrenie s rôznymi rytmami. Ústrednou postavou celého koncertu bol ale kontrabasista Alex Blake, ktorý si poslucháčov získal ešte pred koncertom. Rozohrával sa totiž necelú pol hodinu pred začiatkom a bolo tušiť, že na koncerte to rozbalí ešte viac.

Už v úvode koncertu sa to potvrdilo. Jeho sólo ho dostalo do toho najlepšieho svetla a jeho spôsob hry je prinajmenšom obdivuhodný. Jedna vec je, že celý čas sedí na stoličke a rozmýšľate, ako môže vôbec dočiahnuť na najvyššie hmaty. Druhá vec ktorá okamžite zaujme, je perkusívne poklepkávanie po kontrabase a miestami technika, pripomínajúca slap. Jednoducho lahôdka, ktorá sa tak často nevidí.

Skladby väčšinou začínalo klavírne intro, do ktorého sa pridali ostatní hráči. Možno bolo trocha na škodu, že súhru celého tria nebolo možné dlho obdivovať, keďže okamžite po téme sa to začalo kúskovať a nasledovali dlhé sólo, duo časti. Hlavnú úlohu tu zohrával samozrejme Neil Clarke so svojimi perkusiami, hlavne kongami. Potvrdili sa moje očakávania a naozaj dochádzalo k rytmickým „šialenostiam“. Neuveriteľný cit pre rytmus dovoľoval viesť polyrytmické linky, z ktorých mohol mať európsky poslucháč možno až guláš. Ale veď treba sa vzdelávať po celý život.

Až dodatočne som si uvedomil, prečo Randy Weston toho nahral na koncerte najmenej a radšej so zamysleným výrazom tváre sledoval spoluhráčov. Zaplo mi to pri dátume jeho narodenia. Narodil sa v roku 1926 a so svojimi 84 rokmi má už nárok na zaslúžilý dôchodok a nie nejaké exhibície na pódiu. Tento fakt sa ale nijako nepripísal na celkovom dojme z koncertu. Odchádzal som maximálne spokojný. Hralo sa bezprostredne a úprimne, pri zachovaní maximálnej profesionality. Weston je osobnosť, stačí si o ňom niečo prečítať a pochopíte.