Herbie Hancock – klávesy a klavír, Tal Wilkenfeld - basgitara, Vinnie Colaiuta - bicie nástroje, Greg Phillinganes - klávesy, Lionel Loueke – gitara a Kristina Train – spev a husle.

Slovensko sa dočkalo a po 22 rokoch sa Herbie vrátil! V roku 1988 vystúpil na BJD a v stredu 6. júla sa v bratislavskej Inchebe opäť predstavil, v rámci svojho turné k albumu Imagine Project. Turné začal 15. júna v New Yorku, takže zastávka na Slovensku patrila k tým skorším a koncertnú šnúru plánuje uzatvoriť 1. septembra v USA. Pre lepšie pochopenie tohto vystúpenia bude ale treba menšiu zastávku do minulosti.

Herbert Jeffrey "Herbie" Hancock (*1940) začal svoju kariéru excelentne. V roku 1962 vydal debutový album Takin' Off, na ktorom sa hneď obklopil etablovanými osobnosťami. Známy jazzový pedagóg Donald Byrd rozpoznal Herbieho talent, ale odporučil, aby sa na album zaradili skôr populárne štandardy, ktoré platňu predajú a k nim ako doplnok chcel pridať Hancockove kompozície. Mladý začiatočník neposlúchol a neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Skladba Watermelon Man sa stala okamžite hitom s doteraz neprekonaným úspechom.

Získané renomé a úspešný album pomohli k ďalšiemu kroku. V roku 1963 sa Hancock pripojil k Miles Davisovi, ktorý v tej dobe zostavoval nový ansámbl a vzniklo kvinteto (Davis, Hancock, Wayne Shorter, Ron Carter a Tony Williams), ktoré znamenalo vrchol v dovtedajšom vývoji akustického jazzu. Dôležité je, že Hancock sa k tejto ére stále vracia, či už ideovo alebo aj personálne.

Nasledujúce roky života sú neuveriteľne žánrovo pestré. Davisov kvintet opustil koncom roka 1968 a rozhodol sa venovať vlastnému zoskupeniu, pričom začal experimentovať aj s elektrickými syntezátormi. Jasným míľnikom je album Headhunters, na ktorom revolučne zmenil inštrumentálne možnosti. Použil v tých časoch úplne novú generáciu syntezátorov a stal sa tak popredným expertom na štúdiovú techniku. V neskorších rokoch stále kráčal s dobou a aj v súčasnosti je taktiež obklopený nástrojovou špičkou a dnes mu robí neoddeliteľnú súčasť workstation Korg Oasys.

Headhunters zabodovalo aj u popovo ladeného publika, za čo si už vtedy Hancock vyslúžil od puritánov kritiku. Ďalšie kroky boli ešte smelšie a vedené do sféry veľkého hudobného priemyslu pop music. S albumom Future Shock (1983) a megahitom Rockit sa dostávame do počiatočnej fázy novej elektronickej tanečnej hudby a istú reminiscenciu prináša album Future 2 Future z roku 2001, na ktorom ako keby oživil odkaz z 90-tych rokov pokropený živou vodou, novými možnosťami techniky a počítačov. Opäť pripomeniem, že po každom takomto "úlete" sa Hancock vždy znovu vracal k jazzovej tradícii straight-ahead jazzu. Úspechy vo sfére fusion a pop music ale natoľko zvýšili záujem o jeho osobnosť, že sa to muselo nakoniec nejako prejaviť.

Odpoveďou sú posledné tri albumy (Possibilities - 2005, River - 2007, Imagine Project - 2010), pri ktorých začal raziť vlastný a špecifický spôsob narábania s hudobným materiálom. Album sa už neberie ako celok, ale predstavuje každú skladbu jednotlivo. V drvivej väčšine zaznievajú na albumoch prepracované cover verzie a na každú z nich si zavolal svetové hviezdy nielen jazzového neba. Takto stoja vedľa seba Norah Jones, Tina Turner, Wayne Shorter a Leonard Cohen. Na prvý pohľad nevkusný zlepenec, ale je tomu naozaj tak?
Hancockovu novú predstavu, ideológiu či smerovanie sme mali možnosť zažiť v rámci cyklu Velikáni svetového jazzu. Na koncerte zazneli 70 ročné skúsenosti legendy. Ako v jednom rozhovore uviedol, nerieši či interpretuje pesničku Joni Mitchell alebo hrá svoj štandard Cantaloupe Island. Ide mu hlavne o pohodu a hra za nástrojom mu pomáha bojovať so stresom. Na pódiu v Bratislave to bolo jasne vidieť, lebo okrem kvalitnej hudby to bola aj zábava a zabávať sa dá aj hudobne. Často viedol konverzáciu medzi spoluhráčmi a zamestnával ich rytmickými alebo melodickými frázami, na ktoré mu bolo treba odpovedať. Takto sa ukázali v tom najlepšom svetle gitarista Lionel Loueke a hlavne mladá basgitaristka Tal Wilkenfeld. Tak ako kedysi Hancock začínal v 23 rokoch s Davisom, tak aj ona v tom istom veku začína kariéru s Hancockom. Budeme čakať, ako sa tento austrálsky supertalent chopí svojej príležitosti. Skvelú rytmiku doplnil pán bubeník Vinnie Colaiuta, ktorý bol základným kameňom, na ktorom mohla celá kapela stavať.

Na koncerte zazneli hity ako Watermelon Man, Cantaloupe Island či Chameleon. Výnimočný je spôsob, akým dokáže odohrať skladby staré aj viac ako štyridsať rokov. Hancock variuje (nielen) svoje veci tak, že niekedy nespoznáte originál (viď napríklad aj posledné tri spomenuté albumy). Okrem obohacovania novými harmóniami nám vznikajú nové rytmy a tektonika skladby. Po "starej" verzii, alebo lepšie povedané po verzii, ktorú fanúšikovia poznajú z nahrávky, nezostane skoro nič a vy rozmýšľate čo vlastne hrajú. Potom napália tému až Vás zdvihne zo stoličky, aby naďalej pokračovali vo svojej hudobnej zábavke. Takýmto spôsobom jeho veci, z ktorých sú už mnohé jazzové štandardy, dostávajú nové šaty a poslucháč sa nenudí. Geniálne!

V kontraste s často moderne mainstreamovo ladenými a dlhoročnými hitmi stoja cover verzie. Medzi prvými na koncerte zazneli Imagine, Don't Give Up (album Imagine Project) a Court and Spark (album River), pri ktorých opäť nastáva konfrontácia s publikom. Interpretovala ich totiž speváčka Kristina Train, ktorá tomu dala diametrálne odlišný prejav ako to máme možnosť počuť na albumoch. Mám dojem, že Hancock si na koncerty vyberá ojedinelé spevácke zjavy, lebo tie frázovania čo som počul v Inchebe (a na posledných DVD) sú dosť ojedinelé. Speváčke Kristine Train sekundoval Greg Phillinganes s krásnym soulovým prejavom a svoje si odspievala aj Tal Wilkenfeld, ktorá opäť potvrdila flexibilitu. Skladby ako The Times, They Are A Changin', A Change Is Gonna Come alebo Space Captain boli akýmsi vyvrcholením nielen pre tú popovejšie ladenú časť publika.

Postupne sa dostávam ku koncu a aj k istému nebezpečenstvu, ktoré číha na poslucháča, respektíve k negatívam koncertu. Prvou vecou, ktorá ma napadla pri harmonickom, rytmickom a ešte neviem akom bláznení na pódiu je fakt, že to nemusí každého baviť. Dlhé improvizačné plochy by ani tak nevadili ako skôr spôsob interpretácie. Niekedy som mal dojem, že sa stali obeťou vlastnej invencie a nasledovali trhliny v toku a plynulosti skladby. Takto nastáva nebezpečenstvo kompozičného rozkúskovania a túto skutočnosť musí divák prehodnotiť už sám. Druhou vecou, ktorá nemusela každému chutiť bolo občasné frázovanie speváčky, ktoré mohlo vyzerať nevkusne a niekto to mohol ohodnotiť aj ako nepodarok. Posledným faktom, ktorý musím spomenúť je kultúra slovenského publika. Mal som dojem, že približne tretina divákov bola z akejsi nóbl spoločnosti a keďže miestami asi absolútne nechápali čo sa na pódiu deje, začali sa baviť a medzi sebou rozprávať. Takto zabili pre mňa najcennejšie momenty, lebo ako som zistil, podľa všetkého neboli zvyknutí na tiché hranie na koncertoch. Tolerancia, kdeže si sa vytratila?!

Koncert Herbieho Hancocka bol pre mňa zážitok a neuveriteľne ma bavil. Tento 70 ročný pán neustále kráča s dobou a obohacuje ľudí o nové elementy, či nápady. V Bratislave namiešal prvky zábavy, moderného jazzu, príjemnej hudby a hlavne dobrej nálady. Vyše dve hodiny hrania boli najkvalitnejším koncertom aký som zažil. Ortodoxní puritáni, môžete opäť hromžiť.