Adam Pieronczyk – tenorsaxofón, Piotr Wylezoł – klavír, David Dorůžka – gitara, Adam Kowalewski – kontrabas a Krzysztof Dziedzic – bicie nástroje.

O koncerty na festivale Jazz Baltica býva obrovský záujem, pretože výpočet umelcov, ktorí do Salzau každoročne prichádzajú je naozaj pozoruhodný. V útulnom prostredí malej koncertnej sály prebiehajú komorné koncerty, ktoré sú častokrát zaujímavejšie ako tie „hviezdne“ na hlavnom pódiu. Aj tento rok ponúkla táto scéna niekoľko zaujímavých vrcholov (triá Dona Friedmana s excelujúcim tenorsaxofonistom Chrisom Potterom alebo Steva Swallowa s Ohadom Talmorom a Adamom Nussbaumom).

Pozoruhodný bol už prvý koncertný blok s klavírnym recitálom Vladyslava Sendeckého a kvintetom klaviristu Piotra Wylezoła, aj keď som napriek priestorom malej sály nepredpokladal, že „poľský blok“ bude úplne vypredaný. Wylezola (1976) v rodnom Poľsku označujú za jeden z najunikátnejších zjavov klavírneho umenia. Už počas štúdií vynikal po boku Janusza Muniaka alebo Jarka Smietanu. Desať rokov vedie vlastné trio, s ktorým v minulom roku vydal nahrávku Children Episodes na prestížnej európskej značke Fresh Sound Records. Pred časom sa klavirista rozhodol rozšíriť svoje zoskupenie o dvojicu zaujímavých osobností.

Mladí Poliaci mali po výbornom Sendeckého recitáli publikum priaznivo naklonené. Jednou z výhod festivalu Jazz Baltica je možnosť dostať sa na zvukové skúšky niektorých súborov v čase, keď sa na iných pódiách nič nedeje. Počas posledných rokov patria k nezabudnuteľným zážitkom možnosť sledovania ansámblovej spolupráce Joe Lovana a Dava Douglasa s NDR Bigbandom, alebo pilovanie fráz na skúške Jazz Bigband Graz. Zvuková skúška Wylezolovho kvinteta sa zvrhla na tvorivý proces, počas ktorého líder pulíroval spoluhráčov skúšajúc nové usporiadania formových častí kompozície, zdvojovanie hlasov. V snahe vypilovať svoju muziku k dokonalosti skúšali Poliaci trpezlivosť zvukárov, no zvuk ansámblu napriek tomu nebol na koncerte presvedčivý.

Oproti Wylezolovmu triu bola hudba jeho kvinteta rôznotvárnejšia a omnoho farebnejšia. Trojica frontmanov a lídrov sa na jednom pódiu rešpektovala a každý z nich prináša do hudby odlišné elementy. Farebnosť nespočívala len v lídrovom prestriedavaní akustického klavíra s Fender Rhodes, ktorého zvonivosť vynikajúco korešpondovala s lyričnosťou a zádumčivosťou gitarovej hry Davida Dorůžku alebo s akčným driveom saxofonistu Adama Pieronczyka. Kompozície jednotlivých členov upútavali formovou výstavbou, netradičnou inštrumentáciou, aj keď po niekoľkých skladbách sa zdalo, že obsahu ešte čosi chýba. Zaujali kontrastné rytmické akcenty lídrových skvostne vystavaných tém (ELS GATS). Časť repertoáru (Nicholas Patu) pochádzala z Wylezolovho triového repertoáru. Zvuk ansámblu, ktorý sa miestami zlieval do zvukovej masy bol mierne predimenzovaný. Poľské kvinteto napriek tomu ponúklo zaujímavú a pomerne rôznorodú víziu súčasnej podoby poľského jazzu.