Festival Open Jazz Fest na Zelenej Vode otvorilo slovenské zoskupenie Groovin' Heads. Počasie zo začiatku moc neprialo, takže diváci nutne potrebovali ten správny "warm up" a môžem skonštatovať, že sme sa ho dočkali, navyše v kvalitnom prevedení, práve v podaní Groovin' Heads. Hralo sa v zložení: Mário "GAPA" Garbera - altsaxofón, Sandra Urbančíková - spev, Radovan Cesnek – tenorsaxofón a flauta, Arpád Farkaš - klávesy, Miroslav Šaly - gitara, Michal Šimko - basgitara, Marian Slávka - bicie nástroje a Andy Belej - spev.

Začiatky tejto kapely sa datujú približne desať rokov dozadu, kedy líder Mário "GAPA" našiel prvých ľudí a zložil počiatočné teleso. Počas približne desiatich rokov fungovania sa zostava vykryštalizovala podľa Máriovej predstavy a na festivale sa nám predstavil ansámbl hrajúci spolu už rok. Výnimkou bol len najnovší prírastok, bubeník Marian Slávka, ktorý odohral s kapelou svoj tretí koncert. Tento fakt sa ale nijako negatívne nepripísal na celkovom dojme, bicie hrali spoľahlivo. Groovin' Heads vydali v roku 2005 svoje debutové CD (Overstep) a v súčasnosti sa očakáva ich druhý album. Materiál sa už začal nahrávať v štúdiu v Prešove, ale finančné problémy sa postarali o dočasné stopnutie projektu.

Na koncerte zazneli vlastné kompozície, ale aj štandardy vo špecifickej úprave a v aranžmánoch kapely. Na pódiu panovala dobrá nálada, ktorá sa preniesla aj na mierne uzimených divákov, čím sa vytvorila príjemná atmosféra. Štýlovo hráči nie sú ortodoxní jazzmani, ale hudobníci majúci radi jazz, funk, soul a fusion. Líder kapely Mário Garbera mal preto trochu obavy, ako jeho kapelu príjmu diváci, ale myslím si, že to všetko dopadlo nakoniec veľmi dobre. Vystúpenie nebolo stereotypné, ako sa to niekedy pri funkových kapelách podarí. Napadlo mi porovnanie s vystúpením "Bass inferno" (Griglák, Vizvári, Bugala, Valihora) a s kľudným svedomím napíšem, že členovia Groovin' Heads ma zaujali viac. Určite tomu pomohlo aj oživenie v podaní mladej a talentovanej speváčky Sandry Urbančíkovej, na ktorej bolo vidieť ešte neskúsenosť, ale súčasne bolo cítiť veľký talent. Ďalej príjemne prekvapili a časť publika aj ohúrili spevácke improvizácie Andyho Beleja. Myslím, že dramaturgia koncertu bola premyslená a preto nenudila. Hráči na pódiu boli zohratí a oceňujem fakt, že sa nikto nestaval na pozíciu nejakej hviezdy. Zároveň tam nikto nebol menejcenný a preto to fungovalo prirodzene a hladko. Pre mňa určite prekvapenie celého festivalu, možno aj kvôli filozofii, ktorú hudobníci razia na pódiu. Na Slovensku sa to často nevidí.