USA sú rodiskom jazzu, hudobného štýlu, ktorý ovplyvnil kultúru veľkej časti sveta. V Spojených štátoch sa profilovalo niekoľko štýlotvorných centier, medzi ktoré patrí aj Kansas City. Kansas city Blues, resp. Kansas city swing je fenomén, na ktorého základe vyrastal napr. Charlie Parker a ku ktorému sa hlási aj tento jazzový orchester. Oproti iným orchestrom hrávali basieovci tzv. head arrangements, kde kapela komponovala kolektívne a hrala aranžmány naspamäť. Riffy sa mohli improvizovať priamo na pódiu, striedali sa v jednotlivých sekciách a podporovali sólistu alebo zneli medzi sebou v kontrapunkte. Repertoár je postavený viac na bluesovej 12 taktovej forme ako na klasickej piesňovej. Na bratislavskom koncerte sa už vzhľadom na komplikovanejšie aranžmány nehralo naspamäť, ale „riffovanie“ a uvoľnenosť v  spojení s vytváraním pozitívneho napätia pri hraní je stále devízou Count Basie Orchestra.

Basieovci týmto nadväzujú na svoju 75-ročnú tradíciu. Od svojho vzniku, v roku 1936, sa viezli na vlne big bandovej popularity, šťastne preplávali všetkými úskaliami 20. storočia a dnes patria k najstarším orchestrom na svete. K histórii orchestra patria mená, ktoré písali a ovplyvnili históriu tohto žánru. Bubeník Papa Joe Jones priniesol „relaxed feeling“ do rytmickej sekcie a saxofonisti ako Lester Young, Paul Gonzalves, Illinois Jacquet, Lucky Thompson, Wardel Gray alebo trubkár Buck Clayton sú legendy. Basie vytvoril svieži, jednoduchší štýl hrania oproti komplexnému Ellingtonovému poňatiu. Tieto dva orchestre vytvorili kostru pre moderné bigbandové hranie a poňatie tejto problematiky.

Už pri prvých tónoch kapely bolo jasné, že pôjde o výnimočný koncert. Zvuk bol dobre prispôsobený rozhlasovej koncertnej sále, ktorá sa ukázala ako akusticky vhodná pre takýto typ hudby. Aj muzikanti sa mohli tešiť, pretože mali dosť miesta na pódiu a nemuseli sa tlačiť, čo nebýva pri bigbandových koncertoch samozrejmosťou.

Koncert sa začal „dvanástkou“ Basie Power, kde netradične zaznelo sólo na pikolu a pokračoval aranžmánom Franka Fostera na Ellingtonovu skladbu In A Mellow Tone. Tému hrali spočiatku len tenor saxofóny a barytón, podfarbovaný „muted plechmi“. Postupné gradovanie a pridávanie jednotlivých nástrojov je jeden z typických basieovských aranžérskych „trikov“ a v tejto skladbe vyvrcholilo do zaujímavého tutti chorusu. Orchester ukázal už od začiatku všetky „fajnovosti“, ktoré robia jeho zvuk nezameniteľným a prečo ho možno nazvať štýlotvornou kapelou ovplyvňujúcou celé generácie hudobníkov.
Vzájomná zohratosť, čo sa týka frázovania ako aj dynamiky, bola učebnicová. U „jazzmanov“ nevidíme tak často prácu s dynamickymi plochami, počnúc pp až po ff a budovanie na seba sa vrstviacich riffov medzi jednotlivými sekciami v spolupráci s excelentnou rytmikou. Saxofónová sekcia v priebehu koncertu niekoľkokrát predviedla špeciály s jednotným frázovaním, vibrátom a hlavne so „spiritom“, ktorý odlišuje túto kapelu od ostatných. Zrnitý tón barytón saxofonistu Johna Williamsa, ktorý hrá v kapele už 40 rokov, prečnieval cez celý big band. Aj keď hral väčšinu koncertu zo stojanu (po toľkých rokoch sa niet čo čudovať), kapelu napr. v skladbe Li´l Darling, ktorá je veľmi ťažká na súhru, doslova „niesol“. „Laid back feeling“ dychov nesmie strhnúť so sebou rytmiku, pretože kapela by inak postupne doslova zastala.

V dobrom svetle sa ukázali aj viacerí sólisti, u ktorých bolo počuť aj modernejšie hardbopové linky, ale vždy bolo prítomné silné zemité bluesové cítenie. Prvý altsaxofonista, Marshall McDonald, predviedol pekné, štýlové sólo na skladbu Easy Living. Trubkári (Mike Williams lead tp) disponovali silným tónom a sóla hrali „hot“ spôsobom, čím si naklonili publikum. Treba však podotknúť, že to nebolo prázdne trúbenie, ale solídne remeselne odvedená práca s peknými nápadmi. Tri skladby odspievala s kapelou swingujúca speváčka Carmen Brandford, pričom sa zmenilo aranžérske pojatie a zvuk ansámblu. Štýlovo mi kapela pripomínala Joea Williamsa, s ktorým aj príležitostne v minulosti vystupovala. Na konci koncertu sa tradične konalo na harmóniu Rhytm Changes aj „tenorové zápolenie“ - tenor battle. Ako jeden z prídavkov zaznela skladba April in Paris, ktorá patrí medzi basieovské poznávacie znamenia. Neustále modulovala a vo veľkom štýle zakončila koncert.

Count Basie Orchestra dnes hráva hlavne aranžmány z tzv. obdobia „ Second testament“ (aranžéri ako Frank Foster, Neil Hefti, Thad Jones ...) v ktorom sa sformoval mohutný, swingujúci kompaktný zvuk kapely, postavený viac na riffoch a oproti minulosti menej na sólistoch. Najznámejší album tohto obdobia, ktorý priniesol orchestru nebývalú popularitu, The Mr. Atomic Basie (1958), je smerodatnou nahrávkou pre bigbandové mainstreamové hranie.