netradičný a konečne môžem pochváliť aj dramaturga. Posledný koncert bol dôstojnou rozlúčkou za celým festivalom, pričom hlavné pódium bolo koncipované opäť skôr viac na zábavu, čo samozrejme nie je na chybu. Vyzdvihujem práve tú možnosť voľby.

Pätica hudobníkov v zložení Miklós Lukács - cimbal, Kristóf Bacsó - altsaxofón, Péter Szalai - tabla, Mátyás Szandai - kontrabas a András Dés – perkusie a bicie, priniesla hudbu spájajúcu jazz s východnou kultúrou. Základ tvoria bohaté rytmické modely, ktoré sú ešte podporené dvoma hráčmi na perkusie. Péter a András zvádzali medzi sebou imaginárne rytmické súboje na (pre nás) exotických nástrojoch a musím uznať, že si získali srdce nielen mňa, ale aj publika. Ďalšou zaujímavosťou bolo celkové využitie cimbalu, nám známeho najmä v cigánskej hudbe. Hra na tomto nástroji bola poňatá novodobo, pričom sa do veľkej miery používala aj zaujímavá zvukomaľba. Najviac ma zaujali pomalé atmosferické cimbalové prelúdia pred niektorými skladbami.

Korene európskeho jazzu, spojené s indickými prvkami, ojedinelými groovmi a s náznakmi severskej hudby urobili z koncertu Lukács Miklós Quintet záležitosť, na ktorú môžu poslucháči ešte dlho spomínať.