Nie každý Viktor môže byť víťazom, ale Victor Bailey k víťazom určite patrí, aj keď v hre na basovú gitaru žiadne majstrovstvá sveta ani olympijské hry neexistujú .To , čo tento postavou pomenší hudobník v naprosto vo švíkoch praskajúcej Hlave 22 so svojou kapelou predviedol, sa nevidí a nepočuje ani na ďaleko väčších scénach.

Vynovený klub s mierne zmenenou dispozíciou, lepšou akustikou a hlavne väčším pódiom, zažil neuveriteľný autentický jazzový klubový večer! Tam, kde kapely na Bratislavských jazzových dňoch končia, (musíme priznať, že z objektívnych dôvodov), táto to ešte mohla ďalej rozpumpovať. Tak ktože to je, tento „Víťaz“ Bailey? Ľahká odpoveď, no predsa zázračné dieťa!

Pomerne čerstvý, tohtoročný päťdesiatnik, pochádza z hudobníckej rodiny. Už jeho starý otec, Morris senior, bol profesionálny bubeník, otec Morris Bailey junior, je hudobný skladateľ, ktorého skladby nahrávali také rhytm and bluesové hviezdy ako Patti La Belle či Nina Simone, ako saxofonista hral s Mc Coy Tynerom, Jimmy Smithom alebo Lee Morganom. Strýko Donald - bubeník tria organistu Jimmyho Smitha, sestra Brenda - speváčka, hudobne nadaný brat Morris III, to je taký malý výpočet muzikantského príbuzenstva Baileyovcov.

Samotný Victor začal ako sedem ročný s klavírom, desaťročný k nemu pridal bicie, (o tri týždne mal prvé vystúpenie a o tri mesiace prvé nahrávanie), a k basgitare sa dostal náhodou. Kapelu opustil dospelý basista, ktorému liezli na nervy Victorove dobre mienené rady (neladíš, si mimo, atď.) a tak mu nezostalo nič iné, len sa chopiť basy sám. O pár mesiacov hral toľko, ako hociktorý iný basista v okolí Filadelfie. Raz funky, raz big band, raz bebop. Veľkým krokom bol odchod na Berklee College of Music v Bostone a štúdium so spolužiakmi ako: saxofonista Branford Marsalis, gitarista Kevin Eubanks, trúbkár Wallace Rooney a množtvom iných významných hudobníkov.No potom prišla ponuka od juhoafrického trúbkára Hugha Masakelu a už mohol nasledovať len odchod do do „Big Apple“, čiže Mekky svetového jazzu - New Yorku. Účinkovanie a nahrávanie s veľkými menami (Sonny Rollins, Lenny White, Miriam Makeba, Larry Coryell, Michal Urbaniak, Ursula Dudziak, Roy Haynes, Mike Stern, Kenny Kirkland, Dennis Chambers a mnohí ďaľší), nakoniec lano cez bubeníka Omara Hakima k Joeovi Zawinulovi a snáď najvýznamnejšej jazzrockovej skupine Weather Report, ktorú práve opustil sám veľký Jaco Pastorius. Nasleduje skupina Steps Ahead, ďaľšie veľké mená, turné s pop-idolom Madonnou a nakoniec vlastný súbor. Ten, ktorý priviedol do Bratislavy, tvorili dávny spoluhráč a leader vlastnej kapely, bubeník Poogie Bell, mladý newyorský saxofonista, klávesista a skladateľ Casey Benjamin a maďarský klavírista žijúci v Amerike - Peter Horvath.

Kapela nasadila strhujúce tempo od začiatku a ukázala, že patrí k dedičom toho najlepšieho od čias Weather Reportu. Súčasné funky rytmy, moderné harmónie a aranžmán, kde sa presadzoval Casey Benjamin, ktorý s účesom ako z filmu Piaty element, obsluhoval sopránsaxofón, alt i tenorsaxofón a dosť toho stíhal aj na hlasom modulované klávesy. Kapelník predviedol snáď všetky basové techniky, ktoré zavŕšil oboj ručným tappingom v závratnom tempe. To, že vytváral neskutočné groovy a famózne scatoval svoje basové sóla, je samozrejmé. Dosť často aj menil zvuk svojej obyčajnej štvorstrunovej basičky, na ktorej toho pohral viac a lepšieho ako poniektorí s dvomi hmatníkmi a výrazne ho upravoval pomocou niekoľkých zvukových krabičiek. Vždy však s bezchybným citom pre výraz a atmosféru kompozície. Vynikajúci bol aj rozložitý muž za bicou súpravou, bubeník Poogie, (čítaj Púdží), Bell. V rockovejších pasážach mi pripomínal Dennisa Chambersa, no pre mňa vrcholom bola jeho hra metličkami na začiatku druhého setu. Neuveriteľne dynamická a farebná, nabitá tou zvláštne prúdiacou energiou, ktorou vládnu vynikajúci černošskí bubeníci. Bezchybný výkon predviedol aj klavírista Peter Horvath. Skrytý za dvojicou klávesov vytváral potrebné zawinulovské harmonicko-rytmické podklady, v sólach vstával a pomáhal zo sedadiel dvíhať aj našených poslucháčov. Ako prídavok skupina zahrala kompozíciu z posledného albumu(ako kapelník má Victor Bailey pod vlastným menom len tri, ale vysoko hodnotené albumy) a publikum sa odvďačilo dlhými standing ovations.

Zažili sme perfektný večer naplnený úžasnou hudbou a pozitívnymi vibráciami, ktoré sa určite šírili minimálne niekoľko kilometrov od epicentra.