Mená Atilla László a Kálmán Oláh sú určite už viacerým známe. Naši maďarskí susedia sa pred 20 rokmi prvý raz stretli vo formácií „Things“, hrávajú spolu, s menšími obmenami, až doteraz. V Košiciach sa už predstavili, a to hneď dvakrát (2002 a 2006), no v inom zložení. Títo dvaja teraz pricestovali s basgitaristom Bélom Lattmanom a bubeníkom, spevákom a beatboxerom, áno, čítate správne, beatboxerom, Emiliom Jelinekom. Táto formácia vznikla hlavne kvôli posledne menovanému Emiliovi a preto som očakával niečo zaujímavé.

A dočkal som sa! Neviem, či však v tom pozitívnom zmysle, a aj keď dnes už všeličo patrí do jazzu, beatbox je na mňa už priveľa. O kvalitách Atillu a Kálmána niet pochýb, ich hudba sa mi vždy páčila. A aj Emilio nebubnoval zle. No ten beatbox, ... neviem, neviem. Pre mňa to bolo dosť rozporuplné a nevkusné na jazzový festival. Až neskôr, keď som počúval nejaké nahrávky na internete, a ten beatbox mi tak „nebil“ do očí tak, ako na koncerte, som tomu prichádzal na chuť.

Quartet nám zahral kratší koncert s troma skladbami a prídavkom, na želanie Mikea Sterna, ktorý nasledoval po nich a chcel mať dosť priestoru. Z ich spoločnej autorskej dielne zazneli napríklad beatboxová Serenade, či príjemná akustická skladba, už s Emiliom za bicími, Sound of my heart. Na môj údiv, ohlas publika po prvej skladbe bol nadpriemerný, s čím som ja veľmi nesúhlasil. V druhej ma už Attila presvedčil svojou gitarou a Kálmán zas svojim jazzovým klavírom. Ich hudba je tradične plná jazzových štandardov a akustických prvkov. Práve táto tradičnosť sa prelieva do moderného a je obohatená osobným feelingom muzikanta. Vedia si udržať pozornosť diváka, vedia zaujať, mne sa ich hudba páči, a myslím, že aj prítomní boli spokojní, no musel tam byť ten beatbox? Asi áno.