Americký saxofonista, skladateľ, aranžér a významný pedagóg Dave Liebman (1946) sa v rámci európskeho turné predstavil so svojim kvartetom vo viedenskom klube Porgy & Bess s koncertným programom Turnaround – Liebman Plays Ornette. Počas svojej viac ako 40-ročnej kariéry spolupracoval s množstvom jazzových hviezd ako Miles Davis, Elvin Jones, McCoy Tyner, Chick Corea, John McLaughlin... Je autorom učebníc i inštruktážnych videí jazzovej hudby, zakladateľom medzinárodnej asociácie jazzových škôl i držiteľom rôznych prestížnych ocenení vo všetkých oblastiach – pedagogika, kompozícia, interpretácia... V roku 2010 získal ocenenie za celoživotné dielo Jazz Master Awards udelené agentúrou The National Endowment for the Arts.

Súčasnú zostavu: Vic Juris – elektrická a akustická gitara, Tony Marino – basgitara a Marco Marcinko – bicie nástroje, sformoval Liebman už v roku 1991. V tomto zložení (samozrejme odhliadnuc od priebežnej spolupráce s inými významnými hudobníkmi) postupne realizoval množstvo nahrávok od jazzového mainstreamu, počnúc skladbami Coltranea či Davisa, cez nahrávky vážnej hudby, až po vlastné kompozície žánrovo presahujúce hranice world music, či fusion. Svoj aktuálny multižánrový prístup k hudobnému materiálu pretavil Dave Liebman do podoby, ktorú predstavil na albume Turnaround – Music of Ornette Coleman (Jazzwerkstatt, 2010). Výrazovo silné témy z raného obdobia Ornetta Colemana, tvoria jadro repertoáru Liebmanovho európskeho turné.

Svoj odkaz na Colemanov vplyv však Liebman nedemonštruje iba cover verziami skladieb zakladateľa free jazzu. Hudobná filozofia, ktorú sám Coleman nazval „harmolódia“ je Liebmanovej hudobnej genialite zjavne blízka a prirodzená. Postavenie harmónie, melódie, rytmu, tempa i frázovania na rovnocennú úroveň, vytvára určitú hudobnú multivrstvovosť. Zapojením mentálneho vkladu všetkých spoluhráčov však vzniká pocit výrazovej jednoty výsledného zvuku - niečo podobné ako zawinulovská kolektívna improvizácia, avšak v podaní členov Liebmanovej kapely dotiahnutá do absolútneho hudobného maxima.

Už prvé tóny úvodnej sklady, ktorú Dave Liebman ohlásil ako Smokin´ at the Cafe zaplavili klub Porgy & Bess neuveriteľne príjemným a kompaktným zvukom, identickým so zvukom albumu Turnaround. Nádherný tón Liebmanovho sopránsaxofónu, „frisellovský“ zvuk i harmónie Vic Jurisa, nenásilne prirodzený a sofistikovaný výraz Tony Marina i nesmierne energický beat spojený s rytmickou i perkusívnou pestrosťou Marco Marcinka, sa prepájali v zvukových plochách popretkávaných vzájomnými improvizáciami. V spoločnej súhre znela kapela absolútne kompaktne, akoby každý tón, vrátane improvizácií bol predom napísaný, zaranžovaný a nacvičený. Tu sa jednoducho odráža Liebmanovo majstrovstvo v komponovaní pre bigband i pre klasický orchester.

Chromatické zahusťovanie melodiky i rytmu, ktoré sa stalo signifikantným prvkom Liebmanovho výrazu (spomeniem okrem iných jeho významné publikácie: A chromatic approach to jazz harmony and melody, How to approach standards chromatically: Techniques of superimposition, Understanding jazz rhythm: The concept of swing), prináša vždy nové a neobvyklé spôsoby hudobnej realizácie. To však môže mať aj negatívny vplyv na koncentráciu poslucháča. Liebmanova skupina sa teda v určitých miestach nedokázala vyhnúť posluchovo príliš náročným momentom.

Skladba Dream of Night, akoby úplne zamútila dovtedajšiu zvukovú jasnosť koncertu. Po nej však prišla veľmi výrazná a svieža Colemanova téma – Una Muy Bonita s pevným rockovým beatom. Zaujímavým bolo i Jurisovo gitarové sólo hrané iba so sprievodom bicích, v ktorom postupne vzájomne zvyšovali tempo. Juris sólo zakončil nečakaným rytmickým funkovým riffom. Podobnými prvkami kapela vnášala do koncepcie pomerne vážneho koncertu aj potrebnú dávku inteligentného hudobného vtipu.

Po približne 20 minútovej prestávke pokračoval group Dave Liebmana Jobimovou bossanovou Zingaro. Je to menej známa skladba, s výraznou chromatickou témou, ktorá však nádherným lyrickým zvukom rozjasnila predošlé náročné polyrytmické štruktúry predvedených skladieb.

Odzneli aj ďalšie Colemanove skladby, ako Lonely Woman, či Turnaround, pred ktorou pozval Liebman na pódium svojho priateľa, amerického tenorsaxofonistu žijúceho vo Viedni, Andy Middletona. Po intre plnom krásnych zvukov, v ktorom hral Liebman na píšťalke, odznela prekomponovaná téma skladby Turnaround pre dva saxofóny. Priestor na sólo dostal aj Andy Middleton, ktorému strhujúcim swingovým rytmom kapela dopomohla zmierniť zvukový rozdiel medzi ním a nedosiahnuteľne virtuóznym Liebmanom.

Sonorická pestrosť, decentné využívanie zvukových efektov, priezračné harmónie, kontrapunkt i polyrytmia, viachlasne zharmonizované témy skladieb rozdelené medzi saxofón, gitaru, basgitaru i bicie, lyrické i bebopové frázy gradujúce vo freejazzových štruktúrach, netradičné aranžmány i neuveriteľná presnosť a kompaktnosť kapely boli ukážkou obdivuhodnej hudobnej komunikácie v priebehu celého dvojhodinového koncertu. V závere, po krátkom prídavku sa Dave Liebman a jeho skupina s nadšeným viedenským publikom rozlúčili.

Osobne som veľmi potešený, že som mohol zhliadnuť tak skvelú formáciu vedenú jednou z najväčších osobností súčasnej jazzovej scény.