Je sobota večer, krátko po pol deviatej. Sedím vo viedenskom clube Porgy & Bess. Hľadisko je takmer plné, čakáme na head-linera cyklu koncertov „Step Across The Czech & Slovak Border“. V programovom bulletine je síce uvedené duo, ale Miroslav Vitouš si z Talianska okrem jedného živého spoluhráča priviezol aj notebook s nasamplovanými zvukmi svojho software-u „Symphonic Sounds“. Vitouš, rovnako ako jeho spoluhráč, kanadský saxofonista Robert Bonisolo, žije už niekoľko rokov Taliansku. Pre duo i pre mňa je to premiéra.

Hudobníci ešte spolu neodohrali ani jeden koncert a ja som doteraz nebol ani na jednom koncerte Miroslava Vitouša. Napriek tomu im to od prvých tónov znie veľmi kompaktne. Vitoušove kompozície sa striedajú so štandardmi (Autumn Leaves, I Fall in Love Too Easily, Freddie The Freeloader, Take The Coltrane). V niektorých skladbách kombinuje zvuky hrané „live“ so zvukom nasamplovaného orchestra z počítača, čo pôsobí osviežujúco, hoci v kontexte dialógu dvoch živých hudobníkov trochu rušivo. Myslím, že si to uvedomil aj sám Miroslav, lebo v druhej časti koncertu použil sample už iba v jednej skladbe. Vitouš hrá s dychom vyrážajúcou intonačnou i rytmickou čistotou. Jedno a viachlasé doprovodné linky strieda s útržkami pôvodnej melódie, čím jeho hra dosahuje na jednej strane harmonickú pestrosť a na strane druhej ostáva pre jeho spoluhráča čitateľná. Úplnou lahôdkou je jeho sólové hranie so slákom. V tejto disciplíne je Vitouš už roky bez konkurencie.

Bonisolo je saxofonista špičkovej úrovne s neskutočnou dávkou hudobnej empatie a disciplíny. Je skôr mainstreamovo a post-Coltraneovsky orientovaným hráčom, ale Vitoušove nahrávky s Johnom Surmanom má dôkladne naštudované. V niektorých Miroslavových kompozíciách počujeme medzi Bonisolom a Vitoušom veľmi podobnú interakciu i zvuk, ako na jeho prvej LP pre ECM „First Meeting“ z roku 1977.

Koncert dua Miroslav Vitouš – Robert Bonisolo, ktorý graduje v druhej polovici po prestávke, sleduje v klube asi dvestovka nadšených divákov so zatajeným dychom. Vytlieskavame ešte prídavok: Someday My Prince Will Come a je koniec. Dve hodiny skvelého hudobného zážitku nám ubehlo ako vo sne.

Mimochodom, nie je to prvý Vitoušov koncert vo Viedni a v Porgy & Bess. Začiatkom roka 2005 tu hral sólo a spoluhráča mu robil iba jeho notebook. Z tohto koncertu vzniklo DVD Miroslav Vitous – Live in Vienna. Pri všetkej úcte k tomuto úžasnému hudobníkovi však musím priznať, že koncert so živým spoluhráčom ma zaujal omnoho viac. Ostáva dúfať, že už čoskoro budeme mať možnosť vypočuť si Miroslava aj s jeho kvartetom (Gary Cammpbell, Gerald Cleaver a Ramberto Ciammarughi).