V deň svojich 69. narodenín vystúpil vo viedenskom klube Porgy & Bess významný gitarista a spevák James Blood Ulmer (USA) so svojím projektom Odyssey. Ulmer patrí na americkej bluesovej, jazzovej, ale aj avantgardnej scéne ku kultovým osobnostiam, s osobitým prejavom, ktorý je zmesou free jazzu, country blues, rocku, funku a soulu. V 70-tych rokoch 20. storočia bol prvým gitaristom, ktorý spolupracoval s freejazzovým saxofonistom Ornette Colemanom. (v roku 1978 vyšiel ich spoločný album Tales of Captain Black) Veľký vplyv Colemana a jeho harmolodického konceptu
sa prejavil aj v neskoršej kariére Ulmera. Album Odyssey, ktorý Ulmer nahral ešte v roku 1983, je akýmsi spontánnym rozvíjaním voľnej harmonicko-melodickej kolektívnej improvizácie. Na veľmi úspešnom albume Odyssey s Ulmerom spolupracovali huslista Charles Burnham a bubeník Warren Benbow. V rovnakom obsadení sme v tento večer mali možnosť naživo vidieť nekonvenčné a dravé podanie ich vzájomnej súhry.
Okrem harmolodického projektu Odyssey, s ktorým Ulmer, Burnham a Benbow vyrodukovali 4 albumy (Odyssey – 1983, Part Time
– 1983, Reunion – 1997, Back in Time – 2005) je Ulmerov štýlový záber jeho diskografie mimoriadne široký. Od free jazzu cez delta blues s vokálnym vplyvom Muddyho Watersa až po jazzrock s hravosťou a driveom Jimiho Hendrixa.
O značnej popularite tejto gitarovej legendy svedčí aj do posledného miesta obsadený klub Porgy & Bess. Už prvú, takmer 10 minútovú inštrumentálnu skladbu plnú vzájomných improvizácii odmenili diváci búrlivým potleskom. Prejav, obsadením pomerne netradičného
tria – gitara, husle a bicie, bol mimoriadne dravý a zároveň černošsky surový. Ulmer i Burnham zvuk gitary i huslí neustále modulovali wah-wah efektom. Vznikala tak veľmi zvukomalebná a zároveň kompaktná spleť melodických línni podporovaných pevným beatom Warena Benbowa. Keďže v tejto zvukovo plnej zostave by basgitara asi veľmi ťažko našla priestor na uplatnenie, pulz skladieb určoval najmä kopák a ride činela bubeníka.
Nasledovala veľmi príjemná, spievaná, takmer hendrixovská balada „Please, Tell Her“
z albumu Odyssey. Ďalšou inštrumentálnou skladbou „Recess“ s tanečným a príznačne melodickým írskym motívom dostával Ulmer vďačné publikum do varu. Dramaturgicky veľmi dobre Ulmer striedal posluchovo náročnejšie inštrumentálne skladby harmolodickej koncepcie s tradičnými bluesovými skladbami (Little Red House...) až po zavŕšenie dvojhodinového koncertu jeho azda najväčším hitom „Are You Glad to be in America“.
Avšak aj napriek bohatej invenčnosti a inštrumentálnej zručnosti všetkých
hudobníkov (musím vyzdvihnúť veľmi nápaditý a zároveň energický sólový výstup huslistu Charlesa Burnhama i bubeníka Warena Benbowa ako aj virtuózne sólo Ulmera na priečnej flaute) som sa nemohol ubrániť určitému pocitu hedonistickej samoúčelnosti Ulmerovej hudby.
Otvorené A dur ladenie jeho gitary vnášalo prílišnú statickosť do harmonického podkladu.
Podobne ako bluesová legenda John Lee Hooker, aj Ulmer využíva dlhé zvukové plochy na tónickom akorde. Len občas
zaznie subdominanta a dominanta. Pre jazzového poslucháča nemusí byť takáto harmonická statickosť, aj keď s bohatými kontrapunktickými líniami, príliš zaujímavá.
Čo sa týka kolektívnej improvizácie, ktorú Ulmer prezentuje ako harmolodický koncept, ide o úplne iný prejav, ako sme mohli nedávno vidieť v Porgy & Bess na koncerte saxofonistu Dave Liebmana, ktorého hudba takisto nesie odkaz Colemanovej harmolódie. Liebmanov band pracuje s jemnými detailami harmónie a kontrapunktu, Ulmerovo trio sa zameriava
skôr na zvukovosť v statickom tonálno-rytmickom groove. Kolektívna improvizácia okolo Dave Liebmana vychádza z absolútne najjemnejších podnetov všetkých hudobníkov, naproti tomu kolektívna improvizácia v projekte Odyssey je zameraná skôr na lídra Jamesa Blood Ulmera. Ten udával všetky podnety. Huslista i bubeník ho pozorne sledovali a načúvali jeho hudobným motívom.
Zaujímavé bolo, ako Ulmer niekoľkokrát počas koncertu gestom upozornil bubeníka, že si práve predstavuje iný
rytmus. Warren Benbow s očami nalepenými na Ulmerovi neváhal rytmus zmeniť i za cenu toho, že musel nakrátko svoju hru úplne zastaviť. Z takmer 20-ročnej spolupráce týchto hudobníkov potom takáto nesúhra pôsobí zvláštne. Jediným vysvetlením je prílišná dominancia Ulmera, ktorý sa menej prispôsobuje svojim spoluhráčom.
Aj napriek mojim určitým výhradám voči tejto netradičnej, no originálnej hudobnej prezentácii, bol koncert plný energie a krásnych hudobných momentov.
Pokiaľ by osud nezmenil plány Jimiho Hendrixa experimentovať s jazzom, možno by jeho hudba znela práve tak, ako hudba Jamesa Blood Ulmera.
