Hoci je iba marec, s kľudným svedomím môžem napísať, že to bol pre mňa najlepší koncert roka. Možno trochu nadsadzujem, nikdy nevieme presne čo nás čaká a neminie, ale určite mi tento koncert zostane dlho v pamäti. Výbornú kapelu, execelentných muzikantov a dobrú atmosféru podporil jeden fakt. Lovanova kapela hrala prevažne piesne z albumu Bird Songs, čiže hlavne Parkerove pesničky, ale aj nejaké štandardy. Na jednej strane si človek rád vypočuje skladby, ktoré pozná, prípadne ich občas aj hráva, na strane druhej ho môže ovládnuť určitá skepsa. Pesničky sú staré už niekoľko desaťročí, obohrané stovkami hudobníkov na koncertoch a jam sessions, dokonale rozpitvané teoretikmi a cvičené generáciami nových študentov. Dá sa tu ešte niečo nové povedať?

Lovano porozprával veľa nových vecí. Zvolil kombináciu dvoch bicistov - Otis Brown III a Francisco Mela, kontrabasu - Petar Slavov, klavíra - James Weidman a saxofónu. Ako sa Lovano vyjadril, ide o prístup, sdieľanie spoločného priestoru. Z tohto zoskupenia sa dá vytvoriť kombinácia niekoľkých kvartetov, dua a tria, dá sa pracovať s piatimi sprievodnými hlasmi. Treba poznamenať, že v duchu jazzovej tradície, kde hrá rytmus primárnu úlohu, si boli jednotlivé nástroje rovnocenné.

Koncert začal saxofónovým introm, ktoré prešlo do voľného dialógu postupne s oboma bicistami. Bubeníci striedali paličky a malety, čím podfarbovali rôznorodú zvukovosť svojich nástrojov. Prvú časť koncertu však nebolo buhužiaľ dobre počuť harmonické nástroje, klavír a kontrabas. Zachytil som však repetitívnosť, dookola opakujúci sa groove, typický pre africkú hudobnú tradíciu. Sóla sa striedali a prechádzali od exaktného pulzujúceho rytmu do open feelingu a vzájomnej konverzácie medzi bicími navzájom a saxofónom. Lovano neustále chrlil nové „linky“, a prekvapivo gradoval nové vrcholy, keď už poslucháč čakal, že skončí sólo. Kapela striedala swing s groovovým hraním a občas prechádzala do free pasáží, založených na vzájomnej citlivej komunikácii.

Prvé dve skladby boli z najnovšieho albumu Folk Art. Potom prišla prvá „parkerovka“ Yardbird Suite. Rubato intro a téma doprevádzaná rytmikou a sólové chorusy, kde sa bubeníci vzájomne dopĺňali a sólisti ukázali svoje možnosti. Nasledoval štandard Loverman a úchvatne zahraná Lonely Women od Orneta Colemana. Na túto skladbu nadviazal Coltreanov Spiritual. Lovano ukázal svoj lyrický talent a hĺbku, s akou sa postavil k jeho tradícii. Nasledovali „orgie“ rhytm changes. Parkerove Moose the Mooche, hrané na sedem, kde sa vzápätí prešlo do double timeu, kontinuálne nasledovala skladba Passport, ktorá prešla znovu do Moose the Moooche a záverečného groovu použitého aj v intre založeného na posledných dvoch taktoch tejto kompozície. Kapela zahrala aj prídavok, „jednoduchú“ molovú melódiu, ktorá dostala poslucháčov do varu. Vytvorila veľmi dobrú atmosféru a ukázala, že aj oprašovanie „štandardov“ a starých jazzových muzikantov je fascinujúce.

Lovano má svojim lyrickým prístupom veľmi blízko k speváckemu prejavu, pričom jeho rytmické cítenie je pulzujúce a bezpečne zakotvené v zemitom groove. Nebezpečná kombinácia pre uši a srdce poslucháča, ktorý cíti, že Lovano svojim konceptom (každej svojej kapele píše muziku na mieru) akoby podvedome „prerazí“ rácio a „útočí“ na dušu. Tá ktorá podľahne stáročiami zakorenenej poddajnosti rytmu a lyrickosti servírovaných v jednom okamihu.