Klaudius Kováč – klavír, Róbert Ragan – kontrabas, Peter Solárik – bicie nástroje, hostia Piotr Baron – tenorsaxofón, sopránsaxofón, Radovan Tariška – altsaxofón a Martin Valihora - bicie nástroje.

V štvrtok večer, v rámci tradičného cyklu jazzových koncertov v Divadle Aréna, sa často skloňovalo meno Komeda, preto len v krátkosti uvediem do deja. Krzysztof Komeda (nar. 1931, tragicky zahynul v roku 1969) bol poľský lekár, jazzový klavirista a skladateľ. Jeho kompozície jazzového i filmového charakteru prenikli aj za hranice, a vo svojej vlasti sa mu dostáva obzvlášť úcty. S režisérom Romanom Polańskim spolupracoval na viacerých filmoch, ku ktorým napísal hudbu. Má svoj vlastný originálny štýl, často označovaný za poľskú jazzovú školu.

Nothing but Swing Trio sa na podnet Zbigniew Macheja chytilo príležitosti nahrať kompozície od Komedu a kto nemal tú česť sa zoznámiť s novým CD (ktoré sa na koncerte krstilo), mohol si tento slovenský projekt v Aréne vypočuť naživo. Začalo sa klavírnym úryvkom zo Chopinovho Nocturna, do ktorého sa pridali aj ostatní hráči z NBS tria. Na úvod veľmi vydarená záležitosť, citlivo a precízne zahraná. Ďalej sa pokračovalo už s hosťami a hrala sa Komedova hudba. Ku Piotr Baronovi sa časom pridal aj náš Radovan Tariška, aby mohli koncert obohatiť spoločným sólovaním. Ku koncu Petra Solárika vystriedal Martin Valihora na skladbu Passion Dance. Priznám sa, táto zámena mi prišla prvoplánová a neopodstatnená. Bodkou na záver sa stala opäť Komedova vec, konkrétne Moja balada, ktorá zaznela v netradičnom aranžmán.

Kompozície Krzysztofa Komedu oplývajú nosnou melodikou a každá jeho skladba skrýva obrovský potenciál. Preto je taký obľúbený a často (na)hrávaný. Nothing but Swing Trio plne využíva tieto možnosti, ale vkladá do celku aj vlastné prvky. Chcel by som najmä vyzdvihnúť hru Klaudiusa Kováča, ktorý vo svojích klavírnych introdukciách dokázal vždy navodiť vhodnú atmosféru. Dalo by sa povedať, že poslucháča naladil na tú správnu strunu, čo býva mimochodom niekedy aj tá najťažšia robota. Miestami sa mi ale zazdalo, že atmosféra na začiatku dobre vystavaná nebola už počas celej skladby udržiavaná. Trio sformované v roku 1998 v Banskej Bystrici je nepochybne zohraté časom aj skúsenosťami, preto som počas koncertu žiadne problémy v komunikácii nepostrehol. Profesionalitu bolo cítiť aj z vystúpenia hostí, Piotr Barona a Radovana Tarišku. Pri Baronovej hre by sa mi žiadal troška kultivovanejší tón, ale je to, samozrejme, otázka vkusu.

Spokojné publikum bolo jasným ukazovateľom, či sa koncert podaril, alebo nie. Domov si ľudia odnášali nielen dobrý pocit z kvalitného koncertu, ale aj myšlienku spolupráce s Poľským inštitútom, ktorý koncert podporil. Dúfam, že takáto spolupráca nebola ojedinelá a veľmi by ma potešilo, keby podobných projektov bolo na našej jazzovej scéne viac.