Lajos Dudas – klarinet, Philipp van Endert – gitara, Kurt Billkner – bicie nástroje a

Jochen Büttner – perkusie

Klarinetista Lajos Dudas (ročník 1941) pochádza z Maďarska, avšak na prelome 70-tych rokov emigroval do vtedajšieho Západného Nemecka. Budapeštiansky rodák študoval klarinetovú hru na Konzervatóriu Bélu Bartóka a pokračoval na Hudobnej akadémii Franza Liszta, ktorú absolvoval v roku 1963. Práve klasické hudobné vzdelanie ako aj spriaznenosť s domácou tradíciou predznamenali jeho ďalšie umelecké smerovania. Ako najinšpiratívnejšie elementy svojej hry uvádza Dudas (parafrázujúc „veľkú trojku“ Bach – Beethoven - Brahms sveta klasickej hudby) vlastnú trojicu veľkých B: Johanna Sebastiana Bacha, Bélu Bartóka a samozrejme Blues. Pedagogickej pôde ostal Dudas verný aj počas nasledujúceho obdobia – od roku 1973 až donedávna vyučoval na hudobnej škole v nemeckom mestečku Neuss ako aj na Rýnskom pedagogickom inštitúte a je autorom v Nemecku obľúbenej učebnice Clarinet Method. Popritom však ostal aktívnym jazzmanom a do svojich autorských projektov angažoval prvotriedne osobnosti európskej (i svetovej) scény ako vibrafonistu / klaviristu Karla Bergera, trombonistu Alberta Mangelsdorffa, kontrabasistu Aladara Pegeho, či bubeníka Vladimíra Tarasova, ...

Priznávam otvorene, že s menom tohto čerstvého sedemdesiatnika som sa prvýkrát stretol len niekoľko dní pred piatkovým koncertom vo viedenskom klube Porgy & Bess o ktorom ma Paťo Španko presviedčal, že bude prebiehať v príjemnom staromilskom duchu (čo iné očakávať od milého deduška s klarinetom?). "Lajos Dudas is obviously a first-rate clarinetists, the level of his playing is extremely high”, skonštatoval o Dudasovej hre sám veľký Artie Shaw. Čo sa technickej stránky týka, musíme dať Shawovi zapravdu, pretože tak precíznu prácu s dynamickým spektrom a rozličné nuansy tónovej špecifikácie zahrané s neuveriteľnou ľahkosťou som doposiaľ u žiadneho klarinetistu nepočul. Vynikajúce bolo lídrovo nasadenie, ako aj snaha hľadať vo svojej vekovej kategórii nové cesty. Koncepcia klarinetu, gitary, bicích nástrojov a neustále podfarbujúcich perkusií však ako celok natoľko presvedčivá nebola. Viedenský koncert bol vraj premiérou v danom obsadení a zároveň prezentáciou novej antológie 50 Years With Jazzclarinet: The Best Of Lajos Dudas (Jazz Sick Records 2011).

Popri Dudasových kompozíciách sa dočkali návštevníci netradične poloprázdneho klubu aj starých dobrých štandardov, napríklad Rollinsovho St. Thomasa s nadupaným introm nesmierne zručného gitaristu Philippa van Enderta vtipne evokujúcim Zawinulov Birdland. Práve duové úseky, v ktorých Dudas hviezdil brilantnými sólami v štýle neotradicionalizmu Kena Peplowského patrili k najiskrivejším častiam večera. Obom pánom to spolu hrá vynikajúco, ich spolupráca sa datuje do dávnejšej minulosti a Endertova invenčná doprovodno-sólová gitara doprevádza Dudasa na desiatke albumov. Treba povedať, že klarinetista má na „šesťstrunových partnerov“ nesmierne dobrý čuch – to sa týka niekdajšej spolupráce s gitaristami Gaborom Szabom a Attilom Zollerom, rešpektovanými nielen v rodnom Maďarsku, ale aj za oceánom.