Adam Pierończyk - tenor a sopránsaxofón, Gary Thomas - tenorsaxofón, Nelson Veras - gitara, Max Mucha - kontrabas a Łukasz Żyta - bicie nástroje.

Komeda opäť bodoval. Minulý mesiac v Divadle Aréna (http://www.skjazz.sk/recenzie.php?zobraz=6408), tentoraz v petržalskom Klube za zrkadlom. Pokiaľ v Aréne rezonovala viac tradícia v uhladenejšom šate, Pierończykov koncert sa niesol v modernejšom duchu. Predstavme si ale najprv v krátkosti hlavné osobnosti.

Adam Pierończyk (nar. 1970) je poľský jazzový saxofonista, líder Adam Pierończyk Trio, žijúci v Krakove. Študoval na univerzite vo Folkwange (Essen, Nemecko). Od roku 1996 bol členom rôznych skupín, získal vo svojej rodnej krajine mnohé ocenenia a spolupracoval s umelcami ako: Gary Thomas, Archie Shepp, Bobby McFerrin, Ted Curson, Joey Calderazzo, Ed Schuller a Leszek Mózdzer. Je to jeden z najzaujímavejších saxofonistov u našich severných susedov a považuje sa za novú nádej poľského jazzu v 21. storočí.

Adamovi sekundoval Gary Thomas (nar. 1960), americký saxofonista a flautista z Baltimoru (Maryland, USA). Od sedemnástich rokov inklinuje k jazzu a už počas štúdia hrával s Greg Osbym a Geri Allen. Svoju kariéru potiahol za krátky čas ďaleko a doteraz spolupracoval už s menami ako: Jack DeJohnette, Miles Davis, John McLaughlin alebo Steve Coleman. Pôsobí ako vedúci jazzového oddelenia na konzervatóriu v Baltimore.

Pierończykov medzinárodný projekt Komeda – The Innocent Sorcerer získal už niekoľko nominácií na prestížnu poľskú hudobnú cenu Fryderyk. Ide o nové sofistikované aranžmány Komedovych kompozícií približne zo 60-tych rokov minulého storočia. Na koncerte sa všetci hráči predstavili na vysokej technickej úrovni s dokonalou súhrou. Rytmika plynula bezproblémovo dopredu aj v rýchlych tempách a vždy sa dalo na ňu spoľahnúť. Zaujímavosťou bolo časté používane rôznych perkusívnych nástrojov a svoje miesto si našiel aj cajón. Brazílsky gitarista Nelson Veras farebne dopĺňal celkový dojem, pričom pri jeho hre bolo cítiť aj vzdialenejší etno-hudobný závan (špecifická technika aj štýl hrania).

Dva tenorsaxofóny v popredí dostali najviac priestoru. Poľská jazzová škola stojaca vedľa tej americkej. Moderný a na počúvanie náročný jazz, patriaci niekde do škatuľky straight-ahead. Jedinečná možnosť porovnať štýly dvoch výrazných osobností. Pierończykova improvizácia je plná života a nezakladá si len na bezchybnom technickom ovládaní nástroja, čo sa, bohužiaľ, prejavilo v drobných nedokonalostiach frázovania. Gary Thomas sa predstavil ako hudobník dokonale ovládajúci svoj nástroj. Improvizácie rozvíjal do veľkých rozmerov, jeho úvodné sólo mi pripomenulo vystúpenie Kenny Garretta na BJD 2006. Na druhej strane, chýbala mi ľudská bezprostrednosť, ktorá v hre Poliaka bola určite viac prítomná.

Tradične odchovaný a odolný jazzový fanúšik orientujúci sa v modernom prúde s pochopením pre jemné experimenty (počas jednej kompozície bol ako perkusívny nástroj použitý starý písací stroj) odchádzal z koncertu určite nadmieru spokojný. Tá zostávajúca hŕstka fanúšikov si po náročnom dni asi neoddýchla a viem si živo predstaviť, ako odchádza z koncertu viac unavená než odpočinutá...