Danilo Pérez – klavír, Ben Street – kontrabas a Adam Cruz – bicie nástroje.

Panamského klaviristu Danila Péreza (1965) spájajú mnohí s jeho slávnym kapelníkom Waynom Shorterom. Práve s nenapodobiteľným Shorterovým kvartetom sa Pérez predstavil v novembri 2009 aj na bratislavskom koncerte. Škoda, že sme doteraz nemali možnosť hostiť Péreza ako lídra vlastného ansámblu, pretože koncert vo viedenskom klube Porgy & Bess ma uistil, že by to stálo za to.

Danilov otec bol profesionálnym kapelníkom a spevákom, ktorý svojho syna viedol k hudbe odmalička. Preto po absolvovaní Národného konzervatória v hlavnom meste Panama City pokračovali jeho cesty na Berklee College of Music, kde sa zaoberal predovšetkým jazzovou kompozíciou. Mladého Panamčana si ešte ako študenta adoptovali do svojich zoskupení Jon Hendricks, Terence Blanchard alebo Paquito D’Rivera. Duchovným otcom Pérezových umeleckých smerovaní sa však stal Dizzy Gillespie. Účinkovanie po jeho boku v United Nations Orchestra v rokoch 1989 až 1992 nasmerovalo mladého umelca na panamskú ľudovú hudbu ako aj na hľadanie identity jazzového klaviristu. Podarilo sa mu to vynikajúcim albumom PanaMonk (s Terri Lyne Carringtonovou, Avishaiom Cohenom, Jeffom "Tain" Wattsom, 1996) reflektujúcim majstrovstvo Theloniousa Monka latinskoamerickou optikou. V období okolo prelomu milénia formuje Pérez vlastné trio a nastupuje do spomínaného Shorterovho kvarteta. Je pozoruhodné, že oba projekty fungujú dodnes v pôvodnom obsadení.

Pérez, podobne ako Shorter nemrhá nahrávkami a formovanie tria počas dekády ostalo zaznamenané len na 2 albumoch (...Till Then s dvojicou rytmických sekcií a hosťami z roku 2003 a Danilo Pérez Trio Live at the Jazz Showcase, 2005). Rovnako nie je lídrom v pravom slova zmysle, jeho trio funguje skôr ako organizmus, jednoliaty celok s nesmierne plasticky prispôsobivou rytmikou. Kontrabasové linky spontánneho Bena Streeta len akoby mimochodom plynuli medzi impresionistickými vyhrávkami Pérezovho klavíra, vynikajúci bubeník Adam Cruz „prekričal“ kapelu rockovo prierazným rytmičákom (erárne klubové bicie). Po prvej skladbe som nadobudol dojem, že „Pérezovci“ hrajú akoby pre seba v skúšobni. Ešte neskončil potlesk a už Danilo ponúkal rytmicky dômyselnú tému – aj keď v prvom sete bolo témy ťažko sledovať, spracovania krehkých a nenápadných motívčekov boli skôr kolektívnou hrou. Postupne sa kapela dostávala k témam – nádherne lyricky zharmonizovanú Besame mucho vystriedala nadupaná Providencia z posledného albumu a nenápadný ostinátny motív Daniela´s Chronicles venovaný dcére s množstvom zmien a turbulentným gradovaním. Z aktuálneho a hosťami preplneného albumu Providencia (Mack Avenue 2010) zaznela ešte Historia De Un Amor, spočiatku komunikačne zovretá, neskôr prešla do rozpustilej debaty s neustále modulujúcimi úsekmi a rytmickou členitosťou.

Z Pérezovho tria dýcha neuveriteľná empatia v šialene komplikovanej dômyselnosti, čo dokázal aj spontánne improvizovaný prídavok, do ktorého jeho spoluhráči triafali naslepo. Nádherná balada s vtáčím hvízdaním obecenstva ukončila vyžiadaný druhý prídavok, do ktorého Pérez nenásilne zapojil nadšených návštevníkov. Skutočnosť, že pred polnocou postávali pred viedenským klubom zástupy nadšene debatujúcich mladých ľudí je dôkazom, že „obyčajné“ klavírne trio má čo povedať aj v súčasnosti.