Na prejavy kontroverzného huslistu Nigela Kennedyho počuť diametrálne odlišné názory. Nemožno mu však uprieť istý stupeň živelnej energie, ktorá podľa jeho poľských spoluhráčov svojou divokosťou a rockovým nasadením predstavuje v istom zmysle súčasný punk alebo hippies. Presne taký bol Kennedyho koncert vo viedenskom klube.

Riadna dávka exhibicionizmu, miestami až prílišná vyhrotenosť a exaltovanosť, viac punková ako jazzová energia sústredená do dynamického výrazu so snahou šokovať, neustále prekvapovať, s čím súvisí aj Nigelova absolútne žoviálna a uvoľnená komunikácia s publikom, ktoré niekoľkokrát požiadal o ochutnávku z nápojov, či si robil na ich účet vtipy. Snahou byť entertainerom za každú cenu (počas takmer 4 hodinového koncertu) žiaľ trpí hudba a akási neproporčnosť. V tom je Kennedy blízky Frankovi Zappovi, ktorý vo svojej tvorbe nedokázal oddeliť geniálne vystavané a nápadité kúsky od úplnej hlušiny. Kennedy je rovnako ako Zappa inštrumentalistom par excelance, chýba len odhad miery. Na pódiu však ukáže, že s husľami dokáže viac ako ktokoľvek iný – to všetko ale v rámci jediného vyčerpávajúceho koncertu.

Obdivujem vynikajúcich poľských spoluhráčov: Piotr Wylezol – klavír a Hammond organ, Tomasz Grzegorski - tenorsaxofón, Adam Kowalewski – basgitara a konztrabas a Krzysztof Dziedzic – bicie nástroje, ako i hosťa – mladučkú austrálsku huslistku Sonju Schebeck, ktorí to dokážu so svojim lídrom ťahať nadoraz každý večer.