Ben Sidran je asi málo známy hudobník. Jeho meno na programe viedenského Jazz Festu 2011 ma prekvapilo, ale zároveň aj potešilo. Porgy & Bess je jeden vynikajúci jazzklub a zažiť v ňom dobrý koncert je veľmi príjemná vec. Ja Sidrana poznám asi 30 rokov a patrí k mojim tajným favoritom. Keby som mal povedať, čo ma na ňom najviac zaujíma, tak musím alibisticky tvrdiť, že nič konkrétne, ale pritom ho mám rád pre všetko čo robí.

Sidran nie je klavírista, ktorého by si vybral exponovaný frontman za svojho sidemana, nie je ani spevák, ktorý by sa umiestňoval v rebríčkoch najlepších jazzových vokalistov a nie je ani literát, ktorý by mal na svojom konte množstvo úspešných kníh. Ale podľa mňa robí všetky tri činnosti úchvatne. Apoň podľa môjho vkusu. Vkus je to správne slovo, na ktorom sa s ním asi 100 percentne zhodnem. Mne sa jednoducho páči to, akú hudbu Sidran robí. Naživo som ho videl po prvý raz. Jeho koncert bol sympatickou zrelou prechádzkou po historii jazzu s presnými akcentami na obdobia a štýly, ktoré sú aj pre mňa historickými míľnikmi vývoja tejto hudby. Zo Sidrana som vždy cítil, a koncert mi moje pocity potvrdil, že miluje všetko, čo sa v hudbe vôbec a jazze špecialne dialo a deje. Tieto moje pocity potvrdil na materiáli, ktorý má vo svete mimoriadny zvuk. Hral a spieval piesne Boba Dylana, ináč povedané prezentoval živú verziu svojho posledného albumu. Coververzie dylanoviek sú svetoznáme, možno práve vďaka nim je Dylan taký slávny, ale takúto poctu jeho textom, teda Dylanovmu najsilnejšiemu umeniu, som ešte nepočul.

Koncert Bena Sidrana je pre našinca náročný. Sedí za klavírom a rozpráva, delí sa s publikom o svoje myšlienky. Tie sú väčšinou učesané a pripravené na takúto komunikáciu. Často sa rýmujú a sú rytmicky presne zaradené do opakujúcich sa hudobných figúr. Vlastne ide o takú formu rapu alebo toho, čomu sa za starých čias hovorili talkin’ blues. Robí to dokonale. Rozprávanie a komunikácia s publikom je pre neho samozrejmou, pripravenou a typickou súčasťou jeho koncertu. Takáto kominikácia je typická pre malý klub, kde sa Ben cíti ako ryba vo vode. Vo Viedni sa ukázal po 15-ročnej prestávke. Pred rokmi som uvažoval pozvať ho na BJD, mám jeho mail aj v počítači, ale včera som od tejto myšlienky ustúpil. Najradšej by som sa s nim stretol v kaviarni a porozprával sa o hudbe, ale kvôli tomu asi do Bratislavy nepríde.