Viedenský klub Porgy & Bess je pre milovníka jazzu oázou dobrej hudby, miestom, kde unaveného pútnika osviežia svojimi výkonmi špičkoví hudobníci, miestom, kam sa radi vracajú tak poslucháči, ako účinkujúci. Jeden z takýchto pravidelných návratov sa odohral v krásnu prvú októbrovú sobotu. Zvýšený pohyb pred vstupom do klubu napovedal, že večer bude patriť skutočne mimoriadnej udalosti. John Scofield prišiel predstaviť svoj rhytm and bluesový projekt. Sco, ako ho prezývajú priatelia, je gigantom jazzovej gitary a možno nezaškodí zopár informácií o jeho doterajšej hudobnej kariére.

Narodil sa prakticky pod stromček 26.decembra 1951 v Daytone v Ohiu. Rodina sa presťahovala do malej, prevážne poľnohospodárskej oblasti v Connecticute a tam malý John objavil svoj záujem o hudbu. Ten ho priviedol na známu bostonskú Berklee College of Music ,ktorú v treťom ročníku opustil kvôli turné s Chetom Bakerom a Gary Mulliganom. Na školu sa už ako žiak nevrátil, čakalo ho dvojročné angažmán v jazzrockovom bande bubeníka Billyho Cobhama, po ktorom nahradil Pata Methenyho v kvartete vibrafonistu Garyho Burtona. Nahrávací kontrakt so spoločnosťou ENJA roku 1977 umožnil prezentovanie vlastnej tvorby v kvartete s klavíristom Halom Garperom, neskôr v triu s basistom Steve Swallovom a bubeníkom Adamom Nussbaumom.

Lano od Milesa Davisa prišlo v roku 1982 a vyše trojročné angažmán katapultovalo Johna Scofielda na hviezdnu sólovú dráhu. Spolupráca so saxofonistom Joe Lovanom, projekty s kolegami od gitary Billom Frisellom alebo Patom Methenym, viac funky a soul jazzu na realizáciach s organistom Larry Goldingsom, experimentovanie s rytmom s triom Medeski, Martin & Wood, prvky drum and bassových rytmov na Uberjam alebo Up All Night, nu – fusion s Bugge Wesseltoftom, návrat ku koreńom rhytm and blues na Piety Street, to je len zlomok hudobných aktivít tohto neúnavného hudobníka, ktorý hral s väčšinou jazzových legiend. Na svojom ostatnom projekte sa obklopil o generáciu mladšími muzikantmi, ktorých nezaškodí predstaviť.

Rodák z Portlandu, multiinštrumentalista a spevák Nigel Hall sa netají obdivom k legendám jazzu, soulu a funky, Herbie Hancockovi, Donny Hathawayovi, Royovi Ayersovi a má za sebou spoluprácu s funkovou kapelou Lettuce, Ericom Krasno či Adamom Deitchom. Basista Andy Hess si rolu Scofieldovho sidemana vyskúšal už na albume Up All Night z roku 2003 . Špecialista na južanský rock a blues, člen rockových skupín Govt“Mule a Black Crowes nechal zaznieť svoj dunivý Fender Precision Bass aj na pódiu s Joan Osborne, Davidom Byrnem alebo Tinou Turner. Fenomenálny bubeník Terence Higgins , člen kultovej skupiny Dirty Dozen Brass Band, ktorá spojila tradičnú New Orleánsku pochodovú hudbu s be bopom, funkom, pop music a rhytm and blues a priniesla najväčšiu zmenu tejto hudby od čias Louisa Armstronga, je najvýznamnejším predstaviteľom new orleanského štýlu hry na bicie nástroje, ktorý je zmesou pouličných beatov, new orleánskeho funky, r&b, blues, tradičného jazzu a swingu.

Samotný koncert začal krátko po pol deviatej, keď klub Porgy a Bess už pomaly praskal vo švíkoch. Napriek zvestiam o koketovaní so Stratocasterom prišiel Scofield na pódium so svojou tradičnou gitarou, Ibanez John Scofield Model 100, postavenej na báze gitary Ibanez AS 200, podľa slov samotného majstra, jednej z najlepších semiakustických gitár vôbec. Typický mierne skreslený zvuk, úsporné, ale rytmicky pregnantné frázovanie, bluesové vyťahovanie strún, proste čo tón, to Scofield.

Repertoárovo ťažila kapela hlavne z albumu Bump, rhytm and bluesové a funky groovy striedali pomalé blues a soulové skladby, v ktorých dostal priestor vokálny prejav Nigela Halla, zaujímavá farba veľmi tvárneho hlasu, nezaostával ani ako klávesák, aj keď väčšinu sól obstaral sám leader. Ten hral pomerne veľa prstami, k vrcholom patrila sólová interpretácia balady ´Round Midnight ako veľmi intímna introdukcia k pomalému spievanému blues. Nenapodobiteľné vedenie hlasov v kombinácii s drsným skresleným zvukom, proste zážitok. Fantastické sóla obstaral bubeník Terence Higgins, ten s paličkami žongloval, skrečoval, striedal doprovody neuveriteľne štýlovo, technicky perfektne, jeho bicie tvorili kontrapunkt k dunivým basom Andyho Hessa. Ten tvrdil spodok v tom najlepšom slova zmysle, štyri struny jeho Fenderu zahusťovali hudobné pradivo a poskytovali sólistom dostatok priestoru na sebarealizáciu.

Po vyše dvoch hodinách koncertu, rozdeleného krátkou prestávkou, prišiel čas na prídavok. Nesmrteľná skladba legendárneho slepého speváka a klavíristu Raya Charlesa I Dont Need No Doctor bola tou najlepšou bodkou za skvelým koncertom.