Záznam koncertu Rózsovho Partnership Unlimited v divadle Aréna spontánne evokuje takýto pocit: Aká škoda, že táto skvelá nahrávka nevznikla aspoň pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Tam je časovo, svojim obsahom a formou ukotvená. Vtedajší veľkí mágovia a mecéni jazz-rockovej fúzie by z tohto určite riadne nadvihli obočia!

Reminiscencia starých časov je charakteristickým znakom tohto albumu. Jazz-rockovo dunivá basová gitara Oskara Rózsu a farebné synťáky Eugena Vizváryho pripomínajú doby Jaca Pastoriousa a Joe Zawinula v slávnych časoch ich kapely Weather Report. Mimo časového a štýlového ukotvenia sú len neskutočné, emotívne sóla geniálneho Ondra Krajňáka na klavíri. Výborne vymyslené sú dychové party, ktoré s bravúrou odpaľujú vynikajúci dychári Radovan Tariška (alt/sopránn saxofón), Ondřej Štveráček (tenor saxofón) a Mirek Hloucal (trúbka). Tradične vynikajúco a kreatívne je Martinom Valihorom zabezpečená rytmika. Nahrávka má výborne zvládnuté všetky formálne atribúty. Okrem toho je aj zábavná, živá a pulzujúca, jej počúvanie prináša potešenie. Slovenská fúzia klasického fusion (jazzrocku) a jazzového mainstreamu. Klobúk dole pred prefíkaným producentom a zručným skladateľom v jednej osobe - Oskarom Rózsom!

Všetko má však jedno ale. V tejto nahrávke pustenej naslepo by som zrejme spoznal Krajňákove sóla, a možno identifikoval aj iných hráčov, ale autora hudby len sotva. Ak áno, tak len racionálnou úvahou, veď kto iný ako Oskar by takéto u nás dokázal vymyslieť ... Autorský rukopis a štýl Oskara Rózsu však nie som schopný rozpoznať. A to je príznačné pre väčšinu jeho tvorby. Vyskakujú z nej cudzie duše, len tá jeho je akoby v zákryte.

Oskar Rósza je mimoriadnym zjavom na našej hudobnej scéne. Je jednou z jej dominantných osobností, či už ako producent s neomylnou intuíciou alebo ako mimoriadne zdatný a vzdelaný skladateľ, aranžér a muzikant. Je neuveriteľne hyperaktívny v extrémne širokom zábere. Zvláda v jednom záťahu skladať a aranžovať monumentálnu symfonickú hudbu (ako napr. John Williams), fusion a jazz (ako napr. Zawinul či Davis), pop (ako napr. Losos - najlepší Taslerov album), rock (ako napr. Hrana s Marekom Brezovským) aj šansón (napríklad vynikajúci remake Filipových piesní s Müllerom a Lasicom). Na čo siahne, na tom zanechá majstrovskú pečať úspechu. Len ten obsah a rukopis, ktorý napovie: „aha, toto iste robil Oskar“, stále akosi neviem nájsť. S vlastnou autorskou tvárou akoby mal Oskar problém, pretože zatiaľ ho vždy vidno iba v maske niekoho iného. Možno to len potvrdzuje dominanciu Oskara producenta nad Oskarom skladateľom. No na druhej strane je možné, že si vo svojich maskách len plní svoje chlapčenské muzikantské sny. A nie je vzdialená doba, keď príde s niečím čisto pôvodným Rózsovským. S niečím, čo nebude iba inteligentnou parafrázou cudzích nápadov a čo tu po ňom navždy zostane v kultúrnej pamäti. Držím Oskarovi palce.