Na skutočnosť, že októbrová jazzová jeseň býva bohatá na zážitky sme si už v našom hlavnom meste zvykli. Ale to, že záver roka úplne prevalcuje koncert organistu Joey DeFrancesca so saxofonistom Davidom Sanbornom čakal málokto! Priznávam na úvod, že David Sanborn nikdy nepatril k mojim hrdinom a jeho vízia uhladeného jazzu (ako mi pred koncertom povedal – sám uprednostňuje pomenovanie „instrumental pop music“) ani tónová kultúra mi nie sú blízke. Po koncerte v klube NuSpirit však musím uznať, že jeho altsaxofón som začal vnímať ako vokál, ktorým majster napodobňuje oduševnené frázovanie spevákov neustále zdôrazňujúc predovšetkým emócie (len zriedka počuť tak osobné nasadenie a vrúcne vyznanie tlmočené nástrojom).

Počiatočné napätie spôsobené štyridsaťminútovým sklzom (snáď jediná výčitka organizátorom, pretože podobné veci si dokážu rakúske alebo nemecké kluby ustrážiť) opadlo v momente, keď nastúpená trojica na pódiu odpálila dvanástku Comin´ Home Baby a následne Brother Ray. Tá naznačila dramaturgiu zostavenú ako poctu Rayovi Charlesovi, podobne ako posledný Sanbornov album Only Everything (Decca 2010). Pri nasledujúcej swingovej dvanástke The Peeper saxofonistu Hanka Crawforda už bolo sotva jednoznačné určiť lídra, keďže obaja frontmani komunikovali spôsobom vzájomného pripodobňovania. Pri téme The Peeper „nahodil“ DeFrancesco podobne výškovo „ukričaný“ register, akým „spievala“ Sanbornova altka. Plynulým prechodom do half time začala ďalšia Charlesom preslávená hitovka Let The Good Times Roll, v ktorej prekvapil DeFrancesco vynikajúcim, bluesovo uvoľneným vokálom. Škoda, že na finálne response reagovalo domáce publikum trochu vlažne. Pri baladách, napríklad v sacharínovom kúsku Sama Cooka You Send Me (btw. na otázku, či niekto v publiku pozná Cooka nedostal Sanborn jednoznačnú odpoveď) podriadil Sanborn virtuozitu emóciám a majstrovsky prechádzal všemožnými registrami (neskutočne ľahko pôsobili jeho altissimové výlety).

K DeFrancescovej hre sotva čosi dodať – od citlivo volených registrov, ktoré vyťahuje z organu (na turné vozí nástroj KeyB Duo), po bleskové frázy vybrúsené k dokonalosti – jeho hra neustále pulzuje, dýcha swingom i bluesovou „špinou“. Práve swingovo-bluesový repertoár ustavične rozdúchavaný bubeníckym frajerom Byronom Landhamom triu neskutočne sadol. Koncert v preplnenom klube bol jednou z mála príležitostí počuť v našich končinách jazzový organ. Práve o možnostiach organistov zapájať sa do klubového života mi Joey pred vystúpením povedal: „Vo Filadelfii, kde som vyrastal, bola priaznivá situácia – bolo to takmer organové mesto. Množstvo klubov v tých časoch ponúkalo organ k dispozícii, takže nebol problém dôjsť hoci naslepo na jamsession a zahrať si s kamarátmi, alebo staršími kolegami. A to vám teda boli kolegovia! Jamovali tam Philly Joe Jones, Hank Mobley alebo organista Dan Patterson. Poviem vám, tam sa varil skutočný jazz!“ Podobne výdatnú porciu muziky s bluesovým fundamentom nám v utorok večer navarili títo traja páni. Veľká vďaka organizátorom a bodaj by sa podobné zoskupenia rozdúchavajúce jazzovú pahrebu slovenským pódiám nevyhýbali.