Možno je to tým, že som v poslednej dobe jazz nestriedmo konzumoval a priveľa o ňom rozmýšľal. Možno som sa z neho, ako hovoria Záhoráci, zčemeril a treba počkať než to prejde. No momentálne som upadnutý v diere jazzového skepticizmu. Jazzová hudobná forma mi pripadá vyčerpaná na doraz. Všetci len recyklujú. Podobne ako fúga po Bachovi. Nikto nebol schopný z nej vyťažiť viac ako on, a tak radšej ako behanie pod Bachovou latkou, začali muzikanti hľadať niekde inde. Našťastie.
Súc takto priotrávený jazzom, k napísaniu jazzovej recenzie ma len tak ľahko niečo nevyprovokuje. Keď tu znalý a zorientovaný Paťo Španko, majiteľ tohto portálu, mi obratne podstrčil nové CD Grzegorza Karnasa. A zrazu sa s úľubou poddávam živej, výrazne osobitej, vyzretej a veľmi súčasnej nahrávke. Nevyhnutné minimum klišéovitých jazzových barličiek jej ochotne odpúšťam. Je to radostná, svieža hudba plná uvoľnenej hrejivej kreativity a spontánnosti! A poľských vôní, svetla a intimity, ktoré mám tak rád. Zrnito žltý hlas Karnasa príjemne škriabe, ako čerstvo vymlátené žito sypané z výšky na brucho. Je funkčným nástrojom v aranžmán. Jemné škrabance a gitarové vybrnkávania na violončelo v prvej čistulinkej skladbe, sú jednoducho paráda! Album je vkusne kolorovaný rôznymi zvukovými reáliami a inšpiráciami hudobnou modernou. A tiež jazykmi, ktoré Karnas akoby spontánne strieda (poľština, francúzština, angličtina). Sú ďalším rafinovaným zvukomalebným prvkom. Na obale dokonca aj vizuálnym, pretože je tu pridaná estetika čínskej a arabskej kaligrafie.
Krásna Roxane od Stinga, naozaj krásna. Uvažujem, kde asi je hranica, za ktorou sa používanie coverov stáva umelecky netolerovateľným únikom k cudzím emóciám. Asi sa nevyhneme definovaniu mier na určovanie čo je dobrý „kreatívny“ cover. Uff. V klasike to majú už nejaký čas zvládnuté, hodnotí sa interpretačná úroveň, „modernosť“ poňatia a „to“ niečo medzi nebom a zemou. V pope a jazze to bude čo? Faktom je, že urobiť vlastné osobité poňatie ultrahitu, akým je Roxane, je čoraz ťažšie. Najmä v tejto nasýtenej dobe, keď umŕtvené emócie treba speedovať čoraz banálnejšími prostriedkami a covermi si vypomáhajú aj tí najpoctivejší. Covery sú na albume okrem Roxane ešte dva. Black Crow od Joni Mitchell a Langue d´Amour o hadovi s nohami od Laurie Anderson. V Karnasovom prípade sú však skvelé.
Album je do veľkej miery kolektívnym dielom, skladačkou, ale Karnas autorsky dominuje, ako hudobne tak aj textársky. Na klavíri hrá výborný Michał Tokaj, na čelo Adam Oleś, na kontrabase Michał Jaros a na bicie Sebastian Frankiewicz. Nezostáva nič len pogratulovať vydavateľstvu Hevhetia k ďalšej mimoriadne vydarenej nahrávke. Album stojí za to, najmä jeho sviežosť poteší. A buďte trpezliví, nie je to žiadny banálny speeder, treba ho nechať znieť, aby sa účinok dostavil :-).
