Pocit odcudzenia, samoty a nezmyselnosti života, príznačný človeku dneška, málokedy vyliečia ideologické teórie a abstraktné koncepty. Z úzkostných stavov a komplikovaných vzťahov nás vyvádza úplný kontakt s realitou, pravdivé stretnutie so sebou samým. Premýšľam nad tým, že ak výslednou definíciou jazzu je „schopnosť byť prítomný tu a teraz,“ potom sa samotná hudba dotýka podstaty ľudského údelu. Poslania pozorne načúvať znameniam časov a byť otvorený pre výzvy prítomnosti.

Sobotný koncert hudobnej formácie Grégoire Maret Quartet v rámci Festivalu Doda Šošoku mi znovu raz dal príležitosť byť absolútne prítomnou, byť skutočne „tu a teraz“; vnímať, takpovediac, nahé okamihy prítomnosti. Verím, že nielen mne ale aj ostatným poslucháčom umožnila hudobná mágia štvorice interpretov, ktorú tvorili Grégoire Maret - ústna harmonika, Frederico Gonzales Pena - klavír, James Genus - kontrabas a John Davis – bicie nástroje, nachvíľu zabudnúť na záťaž minulosti a obavy z budúcnosti a znovu sa „nájsť“ v prítomnosti - ocitnúť sa tu a teraz, stretnúť sa so sebou samým a tým uviesť do harmónie svoje vlastné rozkolísané a negatívne pôsobiace vnútorné sily.

Ten, kto pozná aspoň zopár detailov z profesionálneho života Grégoira Maret (či už je to jeho prestížne hudobné vzdelanie, ocenenie alebo koncertné pôsobenie popri fenomenálnych obroch súčasného jazzu), nemohol byť prekvapený jeho všestrannou interpretačnou virtuozitou. Rôzne odtiene „top“ prívlastkov úrovne formálneho predvedenia hudobného umenia a popisné epitetá ponechávam kompetencii odborných recenzentov. Mňa osobne zaujalo čarovne pôsobiace súzvučné fluidum prúdiace z kvarteta ako celku - komplexné hudobné majstrovstvo všetkých štyroch interpretov. Prameňom inšpiratívnej živelnosti, ktorá plynula medzi spoluhráčmi ako jednota v mnohosti, nebolo pretláčanie „superega“ muzikantov, ale ich ľudská spriaznenosť, pokorná oddanosť hudbe a služba poslucháčom, utopenie vlastného „ja“ pre spoločné „my“ alebo „ono“, teda spoločne kreované a vzájomne zdieľané, veľdielo.

Zmierená, zjednotená rôznosť. Tak by som nazvala postmoderný kompozičný prístup žánrových a štýlových presahov v prezentovaných skladbách z debutového profilového albumu Grégoira Maret, v ktorom sa prelínajú prvky jazzu, jamrocku, soulu, brazílskej hudby, fusion, atď. v interakcii s interpretačnými stopami výnimočných osobností sveta hudby, ktoré formovali hudobný rukopis Grégoire Mareta. V publiku okolo seba som cítila fascináciu hudobným konceptom, pre ktorý bolo charakteristické, že meditatívna, snivá lyrickosť skladieb sa náhle dokázala zmeniť na priam rituálnu divokosť dynamickej až extatickej nálady. Tieto oživujúce rytmické či harmonické kontrasty prepletala a osvetľovala pestrá zvuková paleta Grégoirovej harmoniky a jej chameleónsky premenlivé podmanivé farby.

Muzikanti Grégoire Maret Quarteta nám všetkým sprítomnili dynamickú aktivitu slobodného ľudského ducha, ktorý tvorí veci nové, veci neopakovateľné, prostredníctvom usporiadania starších aj novších hudobných prvkov nanovo - unikátnym spôsobom. Akoby Maret, Pena, Davis a Genus pred našimi očami a ušami otvárali nové horizonty, integrujúc rôznorodé prvky dejín hudby a ľudských skúseností, akoby tvorili mnohovrstevnú mozaiku impresií vzájomnou interakciou mnohých príbehov - hudobných aj ľudských - všetkých zúčastnených „článkov“ umeleckého diela, či už muzikantov pohybujúcich sa na javisku alebo poslucháčov v hľadisku. Akoby každý z interpretov svojím špecifickým podielom postupne zhmotňoval hudobné „action painting“ – interpretačná bravúra muzikantov, ich spontánna hudobná komunikácia a chlapčensky vášnivá radosť z hudby postupne zapĺňali pomyselné plátno stále ďalšími prskavkami farebných tónov. Ich hudobné umenie bolo oslavou a zároveň znovuzrodením tvorivých síl človeka. Prostriedkom znovuobjaveniu seba – v prítomnosti.

Koncert Grégoire Maret Quarteta nepochybne patrí k tým zopár „extra“ umeleckým eventom, ktorých súčasťou môžeme byť ako obyčajní milovníci hudby - diváci aj interpreti. A dokonca aj v slovenskom kontexte (či napriek nemu?) a to najmä vďaka entuziazmu a zanieteniu všetkých organizátorov. Viac slov už netreba. Veď najkrajšie na hudbe je práve to, že nám stále uniká a nedá sa uchopiť, nedá sa zachytiť do slov. Tým, ktorí ostali doma, azda ani slová nepomôžu. Ale tí, ktorí tam včera boli, už isto vedia, čo znamená stretnúť sa so sebou a inými - v prítomnosti – vďaka jazzu.