Keď uvažujem nad jednotiacim princípom alebo akousi príznačnou črtou koncertu Jane Monheit, napadá mi toto: pozoruhodná muzikálna a vokálna zrelosť. Dal by sa inak charakterizovať spevácky výkon Jane Monheit a osobitý „sound“ jej kapely - sprievodného jazzového tria (Michael Kanan - klavír, Neil Miner – kontrabas a Rick Montalbano - bicie nástroje) pri prezentácii skladieb počas sobotného piešťanského koncertu? Zrelé, skúsenosťou vybrúsené improvizačné schopnosti speváčky a číra krása ozveny jej „plyšového“ hlasu opäť dokázali, že Jane Monheit je zjavom, unikátne talentovanou a spevácky vyzretou divou na súčasnej (smooth/pop) jazzovej scéne. Čo nám, podotýkam, dala aj patrične pocítiť.

Pre mňa samu bola najviac obdivuhodná miera racionálnej (technickej) kontroly, akú má Jane Monheit nad svojím vokálnym aparátom; zaujalo ma, ako dokonalo ovláda svoj hlas. Speváčka pôsobila dojmom uvoľnenosti a bezstarostnosti, čo demonštroval jej ležérny štýl hladkého, elastického kladenia a spájania zvonivých tónov vyčistených priam do dokonalosti - bez napätia, akoby automaticky, prirodzene. Aj tam, kde by sa zdalo, že sa tvorivo hrá s produkovanými tónmi počas scatu, išla na absolútnu istotu, bez náznaku nerozhodnosti či váhania. Jane Monheit - v efektívnej interakcii so svojimi muzikantmi (ktorých nazvala najlepšími priateľmi) pôsobila tak, že sa pri speve na javisku cíti skutočne „doma“ – teda „Home“, ako implikuje názov jej posledného albumu. Vo všetkých náladách aj vokálnych polohách - pri straight swingu, vášnivej brazílskej bossa nove či romantických baladách, nám speváčka odhalila svoj špecifický hlasový „rukopis“ neštandardnej interpretácie známych jazzových štandardov.

Reflektujúc suverénny výkon rokmi cibrenej speváckej zručnosti Jane Monheit, spolu s inými divákmi koncertu som s veľkou ľahkosťou uverila, že to, čo robí, je pre ňu samotnú hlavne zábava. A pri tom všetkom je ešte aj, len tak mimochodom, spevácky absolútne brilantná. Zdalo sa mi, že Jane Monheit narába s hlasom omnoho jemnejšie, mäkšie, subtílnejšie než na nahrávkach skladieb zo skorších albumov (napr. The Lovers, The Dreamers and Me z roku 2009 alebo The Season z roku 2005). Spád a hybnosť tónov pri vokálnej improvizácii bol dynamickejší a pružnejší; jej sólové party neboli len vynútenými ozdobnými dodatkami a harmonickými bonusovými aplikáciami, ale mali svoje smerovanie a cieľ. Páčila sa mi „akosť“ príznačných interpretačných nuáns speváčky v niektorých skladbách. A nehovoriac o hudobnom majstrovstve jej muzikantov a svojráznom štýle aranžmán preslávených (obohratých) štandardov, ktoré má na svedomí kongeniálny vklad dlhodobého kapelníka a klaviristu Jane Monheit Band Michaela Kanana.

Musím však podotknúť - niekedy som mala pocit (možno subjektívny), že speváčka „obetovala“ obsahový a formálny materiál skladieb a celkom vedome v sebe potlačila úlohu hudobnej rozprávačky príbehov za cenu prezentovania svojej hlasovej zručnosti a vybrúsenej  techniky publiku. Akoby v niektorých momentoch testovala svoje vokálne možnosti „live“ (aj keď len naoko), akoby sondovala únosnú mieru invenčnej intonácie a počúvala viac samu seba než dbala na formálnu stránku skladby a rozvíjanie idey ukrytej v texte. Tak či onak, koncert Jane Monheit Band ako celok vydával zo seba auru bravúry a profesionálneho nadhľadu. Niet divu, Jane Monheit sa pohybuje na profesionálnej hudobnej scéne od roku 1998, má na konte 10 albumov a so svojou kapelou absolvovala vystúpenia v najrenomovanejších koncertných sálach po celom svete. Za ten čas dosiahla mnohé kariérne méty, vrátane dvoch nominácii jej albumov (z rokov 2003 a 2005) na cenu Grammy. Scéna piešťanského Domu umenia musela byť pre všetkých štyroch umelcov akousi rozmarnou epizódkou a dobrodružným výletom do „východnej“ časti sveta, tak ako speváčka naznačila v úvodnom príhovore.

Tento kontext by mohol byť ospravedlnením pre príliš afektovaný štýl sebaprezentácie Jane Monheit, čo považujem za jednoznačné mínus jej vystúpenia. Svojimi pózami, celkovým postojom a nepodloženým rehotom počas skladieb divákom očividne dávala najavo, že si je vedomá svojho výnimočného status quo. Zrejme preto som po jej vystúpení cítila trochu trpkejšiu príchuť estetickej slasti než po koncerte Grégoire Maret Quarteta, kde zjednocujúcim princípom výrazných osobností bola skromnosť a pokora. Napriek tomu, keď som ako poslucháčka zavrela oči, z pier Jane Monheit mi do uší plynul natrvalo zapamätateľný a inšpirujúci zážitok. Pre mladých a začínajúcich umelcov mohol tento koncert sprostredkovať sebauvedomenie, že majú pred sebou ešte veľa tvrdej práce (a sem patrím aj ja). Veľkú vďaku chcem vyjadriť Tomášovi Gajlíkovi za jeho odvážny nápad dotiahnuť túto americkú značku na piešťanské pódium, zásluhou čoho sme všetci v hľadisku mohli počuť, že aj štandardný jazz môže znieť neštandardne a nadpriemerne skvelo!