Pat Metheny má rád dychové nástroje, najradšej má saxofón a najlepšie je, keď naň hrá výnimočná hudobnícka osobnosť. Či to bol jeden z otcov freejazzu a vynálezca harmolódie, altsaxofonista Ornette Coleman, či Michael Brecker, tenorsaxofonista s výnimočne charakteristickým tónom a nebetyčnou technikou, či Joshua Redman, multi reedman, zvládajúci rovnako dobre sopránku, altku aj tenor, či Kenny Garrett, majster nepokojných liniek akoby z iného sveta, či to boli autorské CD alebo len spolupráca ako sidemana, všetko sú to diela nesúce značku najvyššej kvality.
Aj posledný album z februára 2012, s názvom Pat Metheny Unity Band, ktoré by podľa slov samotného Pata Methenyho nevzniklo, ak by nebolo Chrisa Pottera, je o spojení so saxofónom a majstrom, ktorý ho ovláda. Chris Potter sa od čias svojho prelomového alba „Gratitude“ prepracoval na asi najvýznamnejšieho saxofonistu svojej generácie. Vynikajúco ovláda hru na tenorsaxofóne, soprán saxofóne, nevyhýba sa ani flaute či basklarinetu a je aj veľmi originálnym skladateľom. To všetko sa pozitívne prejavuje na albume. Možno trošku na škodu veci, na albume je “len“ v úlohe sidemana, síce veľmi dôležitého, priam nezastupiteľného, ale aj tak......možno jedna, dve skladbičky.....no nič, je to autorský projekt Pata Methenyho, kompozície sú tradične rozmanité, melodicky, harmonicky, zvukovo bohaté, k slovu, pardón, ku hre sa dostane aj známy Orchestrion, sólisti aj rytmika sú vynikajúci, klobúk dole pred mladým kontrabasistom Benom Williamsom, všetka česť bubeníkovi Antoniovi Sanchezovi, akurát chýba taký malý moment prekvapenia.
A možno je to len taká zbytočná „ namlsanosť“, veď čo by sme už len nechceli od Pata Methenyho! Majstrovi treba priznať, že na svojom unikátnom tóne stále pracuje, (pribudlo piezo), nezaháľa ani Pickasso gitara či syntezátor pána Rolanda a svoje legátové linky ťahá rýchlejšie než kúzelník zajace z klobúka. Je to veľmi dobrý album, dobre sa predáva, na Amazone ho dostanete za desať dolárov, aj som si ho kúpil … Len ten moment prekvapenia ...
