A je to tu! Nikolaj Nikitin vydal svoj druhý album a uviedol ho do života koncertom v rámci série Jazz v Aréne vo štvrtok 15. novembra. Po pomerne dlhom prípravnom období prišiel v priebehu jedného roka už druhý album tohto skladateľa a saxofonistu, nehovoriac o tom, že sa už zbiera materiál pre tretí album, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta na jeseň budúceho roku. Tento koncert napokon odkryl čosi aj z tohto projektu, no hlavná pozornosť (popri úvodnom, dnes už dobre známam Bolere) bola sústredená na aktuálny album New Winter Stories.

Na pódiu sa objavila kompletná formácia, ktorá album nahrala, s výnimkou chorého Gabriela Jonáša, za ktorého pohotovo zaskočil Ondrej Krajňák. Nechýbal samozrejme americký hosť, vynikajúci trubkár Michael „Patches“ Stewart, garant špičkovej interpretačnej kvality a zároveň nositeľ expresívneho náboja skvele motivujúceho zvyšok kapely. Myslím, že Patches Nikolajovi takmer dokonale vyhovuje, pretože hoci je hráčom vládnucim závratnou virtuozitou a schopnosťou bezprostrednej muzikantskej komunikácie, vždy ostáva viac sidemanom ako lídrom. Tiež sa mi zdá, že model dvoch dychových nástrojov, kde tenorsaxofón zastáva funkciu druhého hlasu pri hre témy a kontrastného registra v improvizáciách, je pre koncepciu jeho hudby ten najideálnejší.

V porovnaní s dávnejším koncertom formácie v Hlave XXII bol tento pokojnejší, usporiadanejší, menej „klubový“, no tým len lepšie zodpovedal obsahu nového albumu, ktorého charakter je viac baladický, možno melancholický, skrátka „zimný“, ako naznačuje jeho názov. Tým nechcem povedať, že by mu chýbala šťava a svižnejšie tempá. V December Step, ktorý nemožno chápať inak ako poctu Coltranovi a jeho Impressions, to kapela celkom slušne „rozbalila“, podobne napríklad vo Warm Up, ktoré zasa odkazujú na Shorterove Footprints. Úsmevné boli miestami spôsoby oboch frontmanov, ako si v improvizácii (ak sa nemýlim, v skladbe Behind the Window) poradiť s prevládajúcim statickým d mol …

Rytmika s kreatívne pôsobiacim Jurajom Griglákom na kontrabase (v Nikitinovej kapele, feelingovo vychádzajúcej zo straightaheadu 60-tych rokov, vystupuje v preňho možno trošku neobvyklom štýlovom rámci, no darí sa mu to skvele) a neúnavným Jozefom Dömem za bicími, pulzovala fantasticky; niektoré spontánne vzniknuté komunikačné momenty s Ondrejom Krajňákom pôsobili, akoby Krajňák patril ku kmeňovým členom formácie – svoju úlohu v tento večer zastal absolútne profesionálne.

Samozrejme, nechýbal krst nového albumu. Pod vedením Karola Csina sa ho zúčastnili viaceré osobnosti, ktoré sa na jeho vzniku buď priamo podieľali, alebo pozitívne zasiahli či zasahujú do života hlavného aktéra večera. Album bol pokrstený snehom. Po vypočutí vydareného koncertu sa mi však zdá, že sa jeho hudba nestratí pod nejakými závejmi a bude žiť svojím životom …