Je vždy radostné a povzbudzujúce natrafiť na niečo, čo vás znenazdania poteší!

Tretí album tridsaťdvaročnej francúzskej američanky Madeleine Peyroux je práve taký. Peyroux, respektíve jej producent Larry Klein, vedeli presne čo chcú, a podľa všetkého si cieľ pri tomto albume splnili na sto percent. Nahrávka, ktorá vyšla v roku 2006 pod značkou Rounder Records (Universal International), nenesie ambíciu stať sa prelomovým majstrovským kusom ani byť nevšednou exhibíciou. Ponúka premyslenú dekoratívnu náladovku, veľmi čistú a presne dávkovanú.

V pokojnej nočnej nálade, s pomalým tempom, kvalitným zvukom a úsporným, decentným, prevažne akustickým aranžmán, sa tu s jemnou intimitou prelievajú vkusné jazzíky, samby, šansóny a rôzne iné pochutinky. Okrem speváčkinho zaujímavého hlasu s neprehliadnuteľným billie-holidayovským frázovaním, tu dominuje najmä príjemne synkopujúci organ Hammond, koloratívna gitara a šum metličiek na čineloch a blanách bubnov.

Kde-tu zaznie pekne zaranžované sláčikové kvarteto, či jemné saxofónové sólo. Je tu aj mnoho ďalších vecí, ktoré poslucháčovi pripadajú príjemne blízke, ale až po chvíli si uvedomí prečo. Veď to je Joni Mitchell! A toto Waits, Cohen, Gainsbourg..., hmm, Peyroux do ich skladieb pretisla toľko svojej osobitosti, že pôvodnú prakticky celkom vytesnila. Ich materiál s vkusom a citom použila na stavbu vlastného zaujímavého dielka.

Aj keď tu nejde o nič dych vyrážajúce, celkové vyznenie je naozaj príjemné. Je možné, že niekto bude túto nahrávku radiť do kategórií, v ktorých sa pohybuje Norah Jones či Sade, ortodoxnejší poslucháči ju dokonca môžu považovať za lacný kompilát, vopred však odmietam túto predstavu. Nahrávku radím do kategórie tých, ktoré dokážu potešiť takmer každého. Jednoducho konzistentná pohodička.