Je vzrušujúce pozorovať vznik novej slovenskej jazzovej elity. Elity mladých, špičkových inštrumentalistov s dostatočným pretlakom, ktorým môžu byť osudovo hnaní do víru diania existujúceho, či podnecovania diania nového.
Pre malú krajinu, akou je Slovensko, je to dôvod na oslavu, lebo „nebolo“ a opäť „je“. Po mnohoročnom strádaní sa tu s energiou jarného pučania kvetov objavujú noví jazzoví „jazdci“, medzi ktorých saxofonista Rado Tariška a klavirista Ondrej Krajňák určite patria. Nie je ich veľa, zmestia sa možno na prsty dvoch alebo troch rúk, ale stoja za to! Patria k tým vyvoleným, ktorým sa podarilo dosiahnuť stav naplnenia vzácnou jazzovou ingredienciou, a to je veľký a osudový dar. Je to ingrediencia elegantne jedinečná, bohémska, diktujúca životný štýl a tempo, a je úplne odlišná od iných hnacích ingrediencií, na ktoré jazdia rockeri, folkeri či hráči klasiky.
Táto nová elita je iná, než tá bývalá, dnes takmer neexistujúca (česť výnimkám - Peter Lipa), ktorej aktéri buď pomreli (Laco Gerhardt), figurujú ako nehrajúce legendy (Luboš Tamaškovič), alebo zostávajú nevysvetliteľne utajení (Gabo Jonáš). Niektorým sa ich ingrediencia rozplynula v kolobehu života a niektorí varia stý čaj z toho istého vrecka (nebudem menovať). Nová elita sa radostne vrhá do všetkého – od dych vyrážajúcich sól koreniacich človečinou veľké komerčné akcie, cez roztáčanie nových projektov všade, kde sa len dá, až po uvoľnené „hrajby“ v zabudnutých kluboch, ako Hlava XII., kde jediné publikum tvoria najbližší kamaráti, frajerky a spoluhráči, prípadne svojskí jazzoví talizmani ako spomenutý Luboš Tamaškovič či maliar Tomáš Krčméri.
Počúvam vzrušujúce Tariškovo a Krajňákové duo na ich novom CD Elements a všetko, čo som vyššie napísal, mi letí v obrazoch pred očami. Je to inšpiratívna nahrávka. Emocionálne intenzívny rozhovor, možno ešte trošku nezrelý, ako krása 16-ročných modeliek, avšak o to nádejnejší. V niečom letmo nadväzuje na mimoriadne nahrávky Stivína a Dašeka alebo ich Rozhovory s Tony Scottom z 80-tych rokov. Ako na obale CD odborne a fundovane analyzuje Igor Wasserberger, sú tu aj iné paralely a pramene inšpirácie. Odporúčam vyznávačom jazzu túto výbornú nahrávku, na slovenské pomery ohurujúco bravúrneho saxofonistu Tarišku a klaviristu Krajňáka, ktorá svojim emocionálnym obsahom nijako nezaostáva za inštrumentálnou zručnosťou.
