Mladý žilinský trubkár a krídlovkár Lukáš Oravec aktuálne so svojím kvartetom absolvuje turné po slovenských mestách. Keďže som dosiaľ nemal tú česť zažiť jeho vystúpenie naživo, do bratislavského Scherzu som sa vybral hnaný značnou zvedavosťou – už len z toho dôvodu, že jazzová trúbka (resp. krídlovka) je v našej krajine skutočne úzkoprofilový odbor.

Svedčia o tom aj Oravcove študijné skúsenosti; jeho dráha viedla zo žilinského konzervatória do Dánska, neskôr do Brna a Katovíc. A oplatilo sa: kapela hrala straight ahead jazz, v tradičnom duchu poňaté štandardy, na ktorých ľahko prehliadnuť hudobníkovu remeselnú pripravenosť, úroveň zvládnutia jazzového „language“. V tomto smere je Lukáš Oravec podkutý naozaj kvalitne. Ako trubkár vládne mocným, prenikavým a otvoreným tónom (je typom hráča, ktorý takpovediac „nepotrebuje mikrofón“; prinajmenšom v klubových podmienkach) a schopnosťou zrozumiteľne artikulovať a presvedčivo frázovať. Ako krídlovkár dobre chápe špecifiká tohto nástroja, ktorého štylistiku spoľahlivo odlišuje od tej trúbkovej. V jeho hre som cítil ozveny Freddieho Hubbarda (pre občasné sklony k virtuózne exhibičnej abstrakcii) aj Toma Harrella, no tých vzorov, pokiaľ ide o krídlovku, má nepochybne viac a myslím, že na svojej ďalšej ceste ešte bude veľa hľadať, hoci pri bezprostrednom kontakte pôsobí už takmer ako „hotový“ hráč. Sympatické tiež je, že mu nechýba humor, vôľa a schopnosť „hrať sa“ (citáty z Letu čmeliaka alebo Salt Peanuts v sóle na Parkerovu My Little Suede Shoes a pod.).

Vo výbere spoluhráčov má Oravec podobne „dobrý nos“. Inteligentne sprevádzajúci a kreatívne sólujúci klavirista Jakub Tököly prejavil výborný cit pre swingovú a bebopovú štylistiku; podobne priaznivo zapôsobila rytmika v obsadení Peter Korman – kontrabas a Lászlo Csizi (H) – bicie. Samozrejme, nemožno obísť postavu špeciálneho hosťa, maďarského tenor saxofonistu Gábora Bollu. Zázračný saxofónový talent je neomylne jedným z „mladých levov“. Technické obmedzenia preňho akoby neexistovali, zákutiami bebopového štýlu prechádza bez najmenšieho zakopnutia, a pritom v jeho virtuóznej hre sa nestráca cit pre melódiu a elementárnu hudobnú logiku. S Oravcom (pre blízkosť veku, ale aj muzikantského temperamentu) tvorí skvelý tandem a jeho živá komunikácia s ostatnými členmi kapely doslova pôsobí ako motor.

Ostáva len otázka, či nie je trochu škoda, že to množstvo energie je dnes, v máji 2013, vynaložené na hudbu, ktorej aktuálnosť (a aktuálnosť sposobu jej hrania) vrcholila možno v závere 40-tych rokov minulého storočia. Ale práve o tú energiu ide – návštevníci Scherzu jej v tento večer dostali neúrekom a myslím, že svoju účasť nikto neľutoval.