Havanský rodák, klavirista Gonzalo Rubalcaba (1963), pochádza z muzikantskej rodiny: jeho otec, klavirista Guillermo Rubalcaba okrem iného rozbiehal legendárny a komerčne úspešný projekt Buena Vista Social Club. Po štúdiu klasickej klavírnej hry a kompozície na konzervatóriu a Instituto Superior de Arte (kde sa búril najmä proti preferovaniu európskych hudobných klasikov voči kubánskym majstrom), sa mladý Julio Gonzalo Gonzáles Fonseca začal venovať jazzu. Po osudovom stretnutí s Charliem Hadenom, ktorému mladý kubánsky klavirista učaroval, podpísal zmluvu s vydavateľstvom Blue Note (viacero z nasledujúcich albumov bolo nominovaných na Grammy). Rubalcaba pôsobí vo viacerých formáciách, minulý rok vyšla nahrávka jeho kvarteta Volcan a v novembri 2014 sa prvýkrát predstavil na Slovensku v duu s gitaristom Al Di Meolom v rámci cyklu City Sounds.

 

* Ku klavíru ste sa vraj dostali nie celkom tradičným spôsobom, hoci v rodine máte viacero klaviristov...

 

GONZALO RUBALCABA: "Je to pravda, od mala som sa túžil stať bubeníkom a bol som presvedčený, že v mojom živote majú miesto len bicie nástroje. Udieral som na všetko okolo seba a keď mi ako šesťročnému rodičia kúpili bicie, bol som najšťastnejším dieťaťom na svete. Bicie nástroje a rozličné druhy perkusií majú nezastupiteľné miesto v kubánskej hudbe, preto sú u nás považované, napríklad oproti európskemu ponímaniu, za nástroje rovnocenné klavíru či husliam."

 

* Hrali ste ako bubeník aj v nejakej kapele?

 

GR: "Samozrejme, hneď v začiatkoch som hrával so svojim otcom-klaviristom, neskôr aj s bratmi – jeden z nich bol tiež klaviristom a druhý kontrabasistom. Mimochodom v každej kubánskej rodine nájdete hudobníkov, pretože hudba bola vždy súčasťou našej identity. V ôsmich rokoch sa mama rozhodla zapísať ma do hudobnej školy, avšak o malého bubeníka nemal žiaden z pedagógov záujem. Radili jej vyčkať, pokiaľ budem mať aspoň jedenásť a čakanie vyplniť hrou na klavíri alebo na husliach. Ani jedna z ponúknutých možností sa mi vôbec nepáčila: chcel som byť bubeníkom! Nakoniec ma presvedčili na klavír s prísľubom neskoršieho prechodu na bicie. Prvé roky boli neskutočným trápením, no nakoniec som pri klavíri ostal."

 

* Európski klaviristi vyrastajú najmä na „klasikoch“ Bachovi, Beethovenovi, Chopinovi, Debussym... Aký repertoár hrajú kubánski študenti?

 

GR: "Práve toto bol jeden z momentov, s ktorým som sa nedokázal stotožniť. Nerozumel som, prečo toľko času venujeme starým európskym majstrom, keď na Kube máme množstvo vynikajúcich skladateľov, napríklad Lea Brouwera či Roberta Valeru. Nepopieram, že poznanie európskej hudby je nesmierne dôležité, no medzi týmito kultúrami chýbala rovnováha. K domácim skladateľom sme sa dostali až pred koncom štúdia, keď sa väčšina mojich spolužiakov „namotala“ na európsku hudbu. Popri baroku, klasicizme a romantizme bol značný priestor venovaný ruským skladateľom, čo samozrejme súviselo s ideológiou a preberaním sovietskeho modelu; na kubánskych školách v tých časoch pôsobilo množstvo sovietskych pedagógov"

 

* Ako ste sa nakoniec dostali k hudbe kubánskych skladateľov?

 

GR: "Odkazom našich kompozičných majstrov som sa začal intenzívnejšie zaoberať až po škole a ich popularizovanie som od začiatku považoval za životné poslanie. Kubánska ľudová či populárna hudba sú pomerne známymi, no našich klasikov pozná málokto. Mal som šťastie, že sa mi podarilo spolupracovať z viacerými z nich – okrem Roberta Valeru napríklad s Haroldom Gramatgesom či Carlosom Fariñasom. Bolo to nesmierne obohacujúce."

 

* Na vynikajúcom albume Paseo (Blue Note 2004) vášho New Cuban Quartet ma prekvapila jazzová podoba prelúdia Hilaria Gonzaleza. Akým spôsobom pretavujete klasickú hudby na pôde vašich formácií?

 

GR: "V prvom rade sa snažím pochopiť zámer autora a obohatiť ho tak, aby som nenarušil integritu skladby. Tiež som pochopil, že nachádzanie styčných plôch nemôže byť jednorazovou záležitosťou, ale procesom. Hudbu možno pripodobniť k uzavretému priestoru s dverami a oknami; záleží len na vás, odkiaľ vpustíte svetlo a čerstvý závan. Nemyslím si, že existuje jediný správny spôsob, ako zahrať istú skladbu. Hoci boli Kubánski skladatelia vždy vďaka polohe našej krajiny otvorení novým vplyvom, ich kompozičný jazyk zachováva čosi špecificky kubánske. Počuli ste napríklad nejaké skladby Lea Brouwera?"

 

* Samozrejme, jeho Estudios Sencillos sú pomerne známe aj v Európe (ako gitarista som hral viaceré z nich), hoci napriek názvu „jednoduché etudy“ kladú na gitaristov značné nároky ...

 

GR: (Smiech.) "Áno, Brouwerove skladby dokážu poriadne „prevetrať“ techniku inštrumentalistu, no v prvom rade sú nádhernými kompozíciami. Brouwer je typom autora, ktorého spoznáte po prvej fráze. Jeho štýl je zároveň jeho obchodnou značkou, čo býva v súčasnej hudbe vzácnosťou. Tie skladby majú vnútornú hĺbku, reflektujú aktuálne dianie a afrokubánsku i európsku históriu. Pri ich počúvaní cítite, že Brouwer je v neustálom kontakte s hudobníkmi z rozličných kultúr a týmito vplyvmi obohacuje svoj jazyk. Som rád, že jeho hudba žije najmä vďaka klasickým gitaristom aj v Európe. Okrem toho však skomponoval celý rad fantastických skladieb pre rôzne iné obsadenia, napríklad flautový či husľový koncert, tri sláčikové kvartetá, klavírnu sonátu, symfóniu či nádherné komorné skladby."

 

* K nahrávaniu vás prizývajú osobnosti ako Joe Lovano, Charlie Haden či Dave Holland,

 

GR: "Je to pre mňa samozrejme obrovská česť a výzva zároveň. Viem, že musím na sebe neustále pracovať, pretože napriek veku niektorých týchto majstrov máte čo robiť, aby ste im na pódiu „stačili“. Okrem toho milujem rozmanitosť – odlišný prístup odo mňa chcel Charlie Haden na koncertnej sérii koncom 80. rokov (album The Montreal Tapes: with Gonzalo Rubalcaba and Paul Motian, Verve 1997), iný spôsob zasa požadovali Al Di Meola či Richard Galliano na projekte Love Day. No najväčšou poctou pre mňa bolo, keď ma v roku 2002 menovali sídelným umelcom (artist in residence) prestížneho Montreal Jazz Festival spolu s mojím obrovským vzorom a mentorom Chuchom Valdésom."

 

* Ste lídrom Gonzalo Rubalcaba Trio, New Cuban Quartet, kapiel Volcan a 5Passion. Prečo máte viacero rozličných projektov?

 

GR: "Som workoholikom, neustále musím na niečom pracovať a rozbiehať nové kapely. Pokiaľ máte okolo seba ľudí s podobnou energiou, stáva sa vám práca potešením; musím spomenúť hybnú silu viacerých mojich kapiel, bubeníka Ignacia Berrou. Posledné mesiace som sa intenzívne venoval príprave albumu Caminos, ktorý sa objaví začiatkom budúceho roka. Je to kompozične ambiciózny projekt vo väčšom, oktetovom obsadení, nielen s kubánskymi hudobníkmi, ale napríklad aj s Johnom McLaughlinom ako hosťom. A priestor tiež dostane elektronika"

 

* Okrem Volcanu aktuálne koncertujete v duu s Al Di Meolom. Ako vznikla vaša spolupráca?

 

GR: "Hrávame spolu asi dva roky, prevažne v západnej Európe, hoci vlani sme precestovali aj Spojené štáty. Hrať Meolove kompozície v tandeme bola pre mňa výzva, pretože sú pôvodne určené pre jeho projekt World Sinfonia. Neustále si musím hľadať popri jeho gitare vlastný priestor a dbať na to, aby hudba nestratila svoju esenciu. Príležitostne hráme tie isté skladby s kvintetom, v ktorom je okrem Ala ďalší gitarista, hráč na akordeóne a perkusionista. Na tomto turné si však musíme vystačiť dvaja a vôbec nie je podstatné technicky zvládnuť všetky noty. Dôležitejšia je hudba!"

 

Písané pre časopis .týždeň 46/2013, kde vyšla skrátená verzia tohto rozhovoru.