jazzman# 43811026

SPEVÁČKA JAZZMEIA HORN !!!

"Súťaž Sarah Vaughan International Jazz Vocal Competition som vyhrala z trucu!"
22.09.2014

 JAZZMEIA HORN  Objavom 29. ročníka INNtöne Jazzfestivalu v rakúskom Diersbachu bolo vystúpenie mladučkej, len 22-ročnej čiernej vokalistky Jazzmeie Horn, ktorú k jazzovému spevu predurčuje nielen meno, ale aj pôvod (vyrastala v rodine fantastických speváčok Melby Joyce a Carmen Bradford). Napriek nedýchateľnému vzduchu v stodole publikum poldruha hodiny takmer nedýchalo, sledujúc bravúrny scat a krkolomné vokalízy, odsýpajúce s nesmiernou ľahkosťou. Názov kvarteta víťazky minuloročnej Sarah Vaughan International Jazz Vocal Competition – The Artistry of Jazz Horn vonkoncom nezavádzal a keď sme si po koncerte spolu s nemeckým kolegom Karstenom Mützelfeldtom mladú speváčku odchytili, boli sme prekvapení jej živelnosťou a spontánnosťou aj mimo pódia.

 

* Pochádzaš z farmárskeho Texasu. Spievala si niekedy na prasacej farme?

 

JAZZMEIA HORN: (Smiech.) "Nie, nikdy. Samozrejme, viacerí z mojich príbuzných vlastnia alebo pracujú na farmách, ale spojenie „pigs and jazz“ by mi nikdy ani len nenapadlo."

 

* Spievanie máš „v krvi“, keďže si vyrastala spolu s Carmen Bradford.  JAZZMEIA

 

JH: "Nielen s Carmen, ale predovšetkým s jej mamou Melbou Joyce. Melba je moja teta, ktorá ma vychovala a vlastne aj priviedla k spevu. Vďaka nej tu dnes spievam."

 

* To som netušil. Mimochodom Melba vystupovala na INNtöne pred niekoľkými rokmi s rovnakým triom, ako dnes ty. Ako si sa vlastne dostala k menu Jazzmeia?

 

JH: "Za to môže moja stará mama Harriet Horn, ktorá bola dušou speváckeho zboru v našom kostole.  JAZZMEIA  Môj starý otec, tam bol pastorom. Okrem gospelu stará mama milovala klasickú hudbu a vyučovala ju. Nikdy sa jej však nepodarilo preraziť a tak sa snažila odovzdávať hudbu aspoň svojim deťom a vnúčatám. Meno Jazzmeia bolo akýmsi darom od nej a vnímam, že to nebolo len obyčajné meno. Dala mi toho omnoho viac, neustále ma viedla k úprimnosti a pravdovravnosti, aby som bola dochvíľna a vždy pripravená, pretože nikdy neviem, čo ma môže postretnúť. Naučila ma, že si treba nájsť čas sadnúť za klavír a cvičiť, ako aj to, že v nedeľu ráno ideme všetci spolu do kostola. A hoci zomrela, stále vnímam, že je tu so mnou a že na mňa dozerá. Aj pred niekoľkými dňami sa mi snívalo, ako ku mne prišla a priniesla mi nádhernú skladbu"

 

* Takže tvoja rodina „žila“ hudbou ...

 

JH: "Ako som spomínala, moje detstvo bolo preniknuté kostolom a už ako  JAZZMEIA  dvojročná som chodila so starou mamou do zboru. Spievala tam aj moja mama, tiež výborná speváčka. Vlastne sme spievali celá rodina. (Smiech.) Mama spievala naozaj úžasne, počúvala som ju s otvorenými ústami, asi ako každé dieťa obdivujúce svoju mamu. A zrejme som to obkukala dobre." (Smiech.)

 

* Od gospelu potom nie je ďaleko k jazzu.

 

JH: "Bolo to zložitejšie. Spomínam si, že na začiatku strednej školy som jazz vnímala ako hudbu pre starých. Nebolo to nič pre mňa. Až príchodom na Booker T. Washington High School for the Performing and Visual Arts v Dallase sa MÔJ ŽIVOT ÚPLNE ZMENIL! (Tieto slová Jazzmeia kričala, pozn. autora). Tam som spoznala ľudí, ktorí naozaj žili hudbou každý deň. Predtým v kostole sme nacvičovali asi dvakrát týždenne a spievali v nedeľu ráno. Prostredie školy bolo pre mňa šokom, pretože som sa  JAZZMEIA  musela začať zaoberať teóriou, pracovať na technike spevu a dýchania, pokúšala sa improvizovať. Práve tam som počula nahrávky Sarah Vaughan a MÔJ ŽIVOT SA OPÄŤ ÚPLNE ZMENIL! Vtedy som si uvedomila, že takto chcem spievať aj ja. Nič menej. Bolo mi jedno, že budem žiť na cestách a spievať v zafajčených kluboch. Jednoducho som vedela, že budem jazzovou speváčkou."

 

* Ako na teba zapôsobila „mekka jazzu“ New York, kam si sa pred piatimi rokmi presťahovala?

 

JH: "Keď som si v Dallase uvedomila, čím chcem byť, potrebovala som to rozvinúť v New Yorku. Na New School for Jazz and Contemporary Music však prišiel problém: moji učitelia ma akoby prestali posúvať dopredu na mojej vlastnej ceste. Neustále ma chceli prispôsobovať vlastným, mne cudzím predstavám. Necítila som, že toto je moja cesta. Chcela som byť sama sebou a ktosi ma neustále tlačil do vzdialených polôh a miest. Odrazu akoby sa vo mne niečo  JAZZMEIA  zaseklo, prestala som na sebe pracovať, nevidela na svojom speve nič pozitívne. Jednoducho som ostala v New Yorku stratená a zúfalá. To, čo sa do mňa snažili natlačiť, nemalo nič spoločné s duchom ani s dedičstvom, ktoré nám zanechali Sarah či Ella. Bola to hlasová gymnastika a ekvilibristika, z ktorých sa stratila podstata. Chcela som nájsť balans medzi vzdelaním a cítením, nespievať Fly Me To The Moon ako niekto predo mnou, ale ako Jazzmeia Horn."

 

* Ako vnímala tvoja rodina, keď si v osemnástich rokoch odišla do New Yorku?

 

JH: "Samozrejme sa o mňa báli, keďže počúvajú, aké je to v niektorých štvrtiach New Yorku nebezpečné. Prvé mesiace ma dokonca neustále prehovárali, aby som sa vrátila, že ak sa mi niečo stane, bude v ich ekonomickej situácii nesmierne komplikované pomáhať mi na diaľku a napríklad platiť liečenie v nemocnici. Preto mi neostáva iné ako dôverovať Bohu, samej sebe i ľuďom okolo seba, že to bude dobré. Neverím, že by mi Boh dal talent a potom ma poslal do New Yorku bez toho, aby na mňa dohliadal naďalej. Je neustále so mnou a preto sa nebojím ničoho, čo môže prísť"

 

* V čom je špecifická súčasná newyorska scéna?

 

JH: "Je úplne odlišná od tej v Dallase. Tam sme sa všetci poznali, každý bol s každým v nejakom aspoň  JAZZMEIA  vzdialenejšom rodinnom zväzku bez ohľadu na to, či bol z Dallasu alebo z Houstonu. Podobne aj kapely sa formovali na základe týchto vzťahov. V New Yorku naopak žije 90 percent prisťahovalcov nielen z Ameriky, ale z celého sveta, čiže rodinkárstvo ako také nemá šancu. Na toto som si musela zvyknúť, ale v konečnom dôsledku ma to posilnilo. Odrazu som sa musela viac snažiť, premôcť sa a ostať na jamsessions do štvrtej ráno, pretože vtedy som tam stretávala zaujímavých ľudí s možnosťou spolupráce. Bola som sklamaná, že sa tam vôbec neobjavujú starší muzikanti, ktorých vnímate ako legendy. Výnimkou bol snáď Roy Hargrove, no ľudí ako Wyntona Marsalisa tam nestretnete. Tí sa pohybujú v úplne iných kruhoch, čím sa podľa mňa odsudzujú jazzovej komunite. Z rozprávania viem, že kedysi bolo bežné stretnúť na jamsessions legendy vyhľadávajúce nové talenty. Práve lano, ktoré hodili mladým muzikantom nesmierne pomáhalo a vytváralo jazzovú rodinu. Dnes bojuje každý za seba a som z toho smutná, lebo esenciou tejto hudby by mala byť istá spolupatričnosť. V opačnom prípade to prestáva byť o hudbe ale o vzájomnom vystatovaní sa, kto má väčšieho."

 

* Máš obľúbené miesta, kde sa dá zažiť skutočná rodinná jazzová atmosféra?

 

JH: "Výborným bol St. Nick´s Pub v Harleme, kde sme sa radi stretávali. Klub  JAZZMEIA  s dlhoročnou tradíciou a výborným renomé však museli nedávno jeho prevádzkovatelia zatvoriť. Zo strany kompetentných prišlo množstvo obštrukcií a nedostávali takmer žiadne dotácie, čiže vstupné by sa muselo priblížiť k 50 dolárom na osobu. Miesto by tak stratilo svoju atmosféru, pretože by sa stalo len elitárskym klubom pre turistov. Je škoda, že sa podobné miesta vytrácajú."

 

* Minulý rok si zvíťazila na Sarah Vaughan International Jazz Vocal Competition. Čo to pre teba znamenalo?

 

JH: "Vyhrala som vlastne z trucu, keďže rok predtým som neuspela. Vlastne nemôžem povedať, že som neuspela, dostala som ocenenie Rising Star – Vychádzajúca hviezda. Pre mňa to však bolo, ako by mi povedali: „OK, si dobrá, ale nie až natoľko, aby sme ťa ocenili naozaj.“ Vtedy som si povedala: „Fuck you, toto vám nedarujem a o rok vám všetkým nakopem riť! (Smiech.) A tak sa aj stalo. Naštvalo ma tam však viac vecí. Napríklad keď za mnou po súťaži prišiel jeden z porotcov a snažil sa  JAZZMEIA  mi nahovoriť, že dôvodom na vyradenie z hlavnej kategórie a udelenie Rising Star bolo drobné zaváhanie v jednej zo skladieb. Tak som sa začala každý deň niekoľko hodín venovať trom vybraným piesňam, improvizácii, prežívaniu textovej zložky, pódiovej prezentácii, až som si mohla povedať, že pre ovládanie svojich schopností a darov som naozaj spravila maximum. Jedna súťaž ale naozaj nič neznamená. Dôležité je, ako potom pôsobíte na pódiu, ako komunikujete s hudobníkmi, ako dokážete pretaviť emócie. A kto by to mal vedieť v jazze lepšie, keď nie Jazzmeia?" (Smiech.)

 

* John Hendricks prehlásil, že patríš k tomu najlepšiemu, čo za posledných 40 rokov počul. S podobnou „nálepkou“ a víťazstvom v prestížnej súťaži by sa mali o teba nahrávacie spoločnosti trhať. Prečo vlastne nemáš žiaden album?

 

JH: "Ponúk som mala viacero, ale súčasný hudobný biznis je natoľko  PETER + JAZZMEIA  nenásytný, že podľa zmluvných podmienok by som musela odviesť vydavateľstvu minimálne 20 percent všetkého, čo by som zarobila. Rozumieš tomu? Nielen z nahrávok, ale aj zo všetkých vystúpení a ostatných vecí. Aj z dnešného koncertu na prasacej farme v Rakúsku! Toto som jednoducho nemohla akceptovať a na vydanie koncertnej nahrávky budem hľadať iné spôsoby."

 


viac fotiek  Peter Motyčka

Diskusia

« December 2022
PoUtStŠtPiSoNe
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

skJazz na Facebooku
Fond na podporu umenia

Plaut

Baumit

Baumit

Dobry anjel