jazzman# 43810565

DIRIGENT ED PARTYKA !!!

02.03.2015

 ED PARTYKA  Na výročných BJD 2014 sme mohli po prvýkrát počuť big band Eda Partyku, Američana, žijúceho v Európe. Vysoký, charizmatický chlap s hlbokým hlasom zaujal bratislavské publikum nielen svojimi skvelými aranžmánmi, ale aj výberom mladých neznámych hudobníkov. Po koncerte sme ho v zákulisí požiadali o rozhovor.

 

* Nie je veľa Američanov, ktorí prídu do Európy študovať a napokon tu aj zostanú, ako to bolo vo vašom prípade. Ako sa to stalo?

 

ED PARTYKA: "Áno, veľa Európanov ide študovať do Ameriky a potom tam zostane, ale v mojom prípade to bolo naopak. Prvú časť mojich  ED  štúdií som absolvoval v Chicagu. Vyrastal som tam, skončil som tam bakalárske štúdium, a potom som hľadal možnosť, kde a ako pokračovať vo vzdelávaní. Vtedy som si povedal: „Dobre, narodil som sa v Chicagu, vyrástol som v Chicagu, študoval som v Chicagu, potom budem v Chicagu hudobníkom a napokon v Chicagu aj zomriem. A tak si vravím, či by nebolo predtým vhodné ísť sa pozrieť niekam do sveta?"

S Európou som mal spojenie prostredníctvom skvelého trombónistu Jiggsa Whighama, ktorý v tom čase vyučoval v Kolíne, a keďže som sa s ním stretol v Amerike, kde vtedy absolvoval zopár majstrovských tried a koncertov na univerzitách, tak som sa ho opýtal na Hudobnú školu v Kolíne. A on mi poradil, že si môžem podať prihlášku – čo som aj urobil. A tak som sa tam dostal. Pôvodne som  ED  tam chcel zostať jeden dva roky, len sa trochu poobzerať po svete a vrátiť sa späť, a teraz je to už 24 rokov!"

 

* Kolín nad Rýnom je určite veľmi dobré miesto pre tvorivého človeka, hudobníka. Vy dnes o.i. vyučujete (v Grazi) a pracujete s mladými talentovanými ľuďmi – sú vaši hudobníci aj vašimi žiakmi?

 

ED: "To je jedna z tých skvelých vecí na tom, čo robím: v posledných rokoch sa venujem aj vyučovaniu hudby – okrem Grazu som pôsobil aj v Katoviciach, ale učím aj v Nemecku. A všade sa stretávam s mladými talentovanými hudobníkmi. Istým spôsobom ich teda zbieram. Keď niekoho objavím, poviem si wau, to je skvelý hráč. Ak ho potom potrebujem v orchestri, a nezabudnem  ED  na neho, tak ho zavolám."

 

* Ste aj manažérom orchestra?

 

ED: " Aj manažérom." 

 

* Keď som videl zoznam vašich aktivít, tak som sa nevedel vynačudovať, a napadlo mi, či nemáte nejakú agentúru, ktorá vám pomáha s organizáciou vystúpení.

 

ED: "Nie,  snažím sa to robiť sám." 

 

* Pravdepodobne ste dobrý pedagóg, pretože dobrý pedagóg musí mať systém, a na toto treba mať dobrý zmysel pre organizáciu.

 

 ED  ED: "Presne tak." 

 

* Vráťme sa na chvíľu naspäť – čo bolo kľúčovým momentom pre vaše rozhodnutie venovať sa hudbe?

 

ED: "Keď som bol ešte chlapec, tak som sa začal učiť hrať na trombóne, mal som asi desať rokov. A veľmi rýchlo som sa dostal aj k orchestrálnej hudbe, pretože tam, kde som hral, sme mali aj mládežnícky big band - takže od začiatku ma to zaujímalo. Keď už som bol starší, tak som sa musel zaoberať tým, čo budem študovať. Povedal som si dobre, bude to hudba. S tým, že keď mi to nepôjde, tak sa dám na niečo iné. A tak som študoval hudbu a po prvom roku mi to ešte stále šlo,  ED  a tak som pokračoval - a ešte stále mi to ide. Takže za tým nebol žiaden veľký plán. Ale musím podotknúť, že počas môjho štúdia sa odohralo zopár dôležitých vecí, ktoré ma ovplyvnili v tom, že som sa začal venovať komponovaniu, dirigovaniu a aranžovaniu. Vtedy som iba hral na trombóne. Ale v 80-tych rokoch som sa o.i. zoznámil aj s hudbou Boba Brookmeyera, ktorý mal na mňa ohromný vplyv, ako hudobník a aj ako skladateľ. Neskôr som mal možnosť s ním spolupracovať, takže ma veľmi ovplyvnil. A ďalšia skvelá skúsenosť a inšpirácia bol koncertný jazz band Georgea Gruntza v roku 1987, to bol ďalší mimoriadne inšpiratívny moment. Takže tieto dve veci ma veľmi posunuli smerom vpred – smerom k tomu, že som sa odhodlal k písaniu  ED  vlastnej hudby a aranžmánov, a že som začal vystupovať s vlastnou kapelou."

 

* Ale asi ste na to boli aj dobre pripravený - mnohí sa nechajú inšpirovať skvelými podnetmi, ale na to, aby človek viedol celý orchester, musí mať aj dobrý zmysel pre organizáciu. Vyrastali ste v takom prostredí, napr. v rodine učiteľov ...?

 

ED: "Nie, ale aby som bol úprimný, môj otec mal na mňa skôr opačný vplyv – v tomto smere bol vždy proti mne. Nechcel, aby som sa dal na muzikantskú kariéru."

 

* ... chcel svojho syna zabezpečiť ...

 

ED: "Samozrejme, samozrejme, ale myslím, že to je prípad mnohých rodičov. Na druhej strane som veľmi šťastný, že som nedal na jeho radu …"  ED

 

* Neskôr ste mali to šťastie, že ste spolupracovali s Carlou Bley, ktorá sa takisto preslávila ako šéfka big bandu ...

 

ED: "Áno, roku 2006 som robil aj s Carlou, ale to už nebol bigband, bolo to v rámci jej vianočného projektu, dychové kvinteto, päť hráčov na dychy a Carla, samozrejme spolu so Steveom Swallowom. Odvtedy zvykneme hrať na Vianoce takýto koncert, ale spolupracoval som aj na koncertnej verzii jej opery Escalator over the hill, v roku 2013 u nás pôsobili Carla a Steve ako ´artists in residence´, na Univerzite v Grazi, 2 týždne boli u nás na škole."

 

* Na začiatku 80-tych rokov sme spolu s kamarátmi obdivovali Carlu Bley, bola pre nás čosi ako idol. Ale vy ste spolupracovali aj s ďalším kultovým orchestrom - Vienna Art Orchestra.

 

 ED  ED: " Áno, hral som s nimi 8 rokov. 2000-2008."

 

* To, že ste sa rozhodli založiť si vlastný big band, bol možno aj dôsledok vašej spolupráce s Mathiasom Rüeggom?

 

ED: "Musím povedať, že od Mathiasa som sa veľa naučil: ako zostaviť program, ako organizovať turné, ako financovať orchester a všetky tieto veci. Ale naučil som sa od neho aj to, ako prezentovať svoju hudbu, ako si pripraviť koncept ... Musím sa priznať, že som mal šťastie na skvelých mentorov a učiteľov. Ľudia ako Bob Brookmeyer, ale aj Carla a Steve, ma mnohému naučili. Vždy, keď som s nimi pracoval, tak som sa od nich veľa naučil. Mám neuveriteľné šťastie, že som mal okolo seba takých skvelých ľudí."

 

* Možno, že to bolo oveľa dôležitejšie, ako nájsť mladých talentovaných hudobníkov?

 

ED: "Myslím si, že to je normálne. Pretože možno, že aj  ED  ja budem môcť ovplyvniť ďalšiu generáciu muzikantov, to je jedna z podstatných vecí v hudbe - a aj v živote. My sa učíme od generácie, ktorá tu bola pred nami, a ak si dáme pozor, tak to dokážeme odovzdať aj tej ďalšej generácii."

 

* Ale uteká to veľmi rýchlo, však?

 

ED: "Áno, presne tak."

 

* Aké máte plány? Chcete aj naďalej aranžovať a písať pre veľký band, alebo aj pre menšie zoskupenia?

 

ED: "Ja som človek big bandu, vždy som vyrastal s big bandom, najlepšie sa cítim, keď píšem a aranžujem pre big band."

 

* Mathias Rüegg nám povedal, že už asi nebude pracovať s veľkou kapelou, pretože - ako sa priznal - ani aranžovanie pre malé hudobné skupiny nie je až také jednoduché. Tvrdí, že aranžovať hudbu pre big bandy sa dá aj „o ničom“, ale v prípade komornej zostavy musí byť všetko perfektné.

 

 ED  ED: "Samozrejme, súhlasím, ale ktovie? Mám 47 rokov, možno, že o desať, alebo už o päť rokov budem chcieť robiť niečo iné, tak ako Mathias. 33 rokov stál na čele orchestra. A teraz sa rozhodol robiť čosi celkom iné. Ktovie, čo sa stane v budúcnosti."

 

* Keď sme v 70-tych rokoch počúvali hudbu, tak ja a moji kamaráti sme si veľmi obľúbili skupinu Blood, Sweat and Tears. Zdalo sa mi, že vo vašich aranžmánoch dychových nástrojov som miestami začul aj túto kapelu.

 

ED: "Ale samozrejme, to je možné, vyrastal som s tou hudbou, aj ja som počúval Blood, Sweat and Tears, alebo kapelu Chicago, bol som dokonca ich fanúšikom, koniec koncov som odtiaľ pochádzal. Hudobníci kapely Chicago boli naši miestni hrdinovia - na hot dogy som chodil iba tam, kam chodili aj oni, takže určite tam je cítiť aj vplyv ich hudby."

 

* Ale v tých časoch bola odlišná politická situácia. Chicago vyrastali nielen hudobne, ale aj „politicky“ zo 60-tych rokov, písali aj protest songy, v podstate bolo vtedy ľahšie spievať či hrať „o niečom“ – čo vás inšpiruje ako skladateľa dnes?

 

ED: "To je dobrá otázka. Mám talent, ale to nestačí, musíte tvrdo pracovať, takže ja hlavne pracujem a snažím sa čosi napísať. Samozrejme,  ED  že každý z nás má nejaké nápady, ale, keď máte nápad, musíte pracovať, aby ste z neho čosi urobili. A tá inšpirácia príde často až vtedy, keď pracujem. Počas pracovného procesu. Viete, nemyslím si, že som ten typ skladateľa, ktorý keď vidí slnko tak vie, čo má napísať, aby to pretavil do hudby. Ale ja vidím noty a zo zopár nôt sa snažím čosi vytvoriť ..."

 

* Pracujete principiálne s mladými hudobníkmi?

 

ED: "Ani nie, najstarší hráč v mojom big bande má takmer 60, najmladší majú okolo 20, a zvyšok - medzi tým."

 

* Aký je podľa vás rozdiel medzi Európou a Amerikou z vášho pohľadu – čiže z pohľadu hudobníka a kapelníka?

 

ED: "Jazz je v Európe veľmi zdravý, a to aj preto, lebo sa mu dostáva podpory od vlád a inštitúcií - a to je vitálne dôležité pre umenie, čiže aj pre jazz. A okrem toho došlo za posledných 20 rokov v Európe k pozitívnemu vývoju aj v smerovaní jazzu, ktorý sa tu vyvíja svojim vlastným spôsobom: Každá krajina rozvíja svoj vlastný štýl, a dokonca v niektorých krajinách sa v tomto smere rozvíjajú odlišne aj rozličné oblasti. A to je podľa mňa najvzrušujúcejšie. Čiže európsky jazz už nie je podriadený Amerike, nie je to nižšia kategória jazzu, to rozhodne nie. Kvalita je vysoká, to počujeme každý deň, takže sa teším, že sa to hýbe tým správnym smerom. Jazz  musí vyvíjať a už aj vyvinul svoje vlastné dialekty, štýly, to je výborné. Budúcnosť  ED  vyzerá skvele, pokiaľ sa, tak ako v Amerike, nezbavíme všetkých peňazí, určených na kultúru. A budeme ich vynakladať na vojny."

 

* Ale na druhej strane majú v Amerike dobrý systém, ako financovať umenie mimo štátu.

 

ED: "Áno, ale, keď si privediete sponzora, tak vám potom môže povedať, čo chce počuť."

 

* Ale to sa stáva aj tu - a v tomto smere máme svoje skúsenosti (so zasahovaním štátu) zo 40-tich rokov reálneho socializmu.

 

ED: "Áno, to veľmi dobre chápem, ale ide mi o to, nájsť spôsob, ako zaručiť taký stav, aby bolo umenie finančne dotované, ale zároveň sa pritom zaručí umelcom čo najviac slobody."

 

* Mnohí americkí hudobníci tvrdia, že nikdy v dejinách nebolo v Amerike toľko skvelých jazzových hudobníkov ako teraz, ale v ich médiách pritom jazz veľmi nepočuť. To je dosť kuriózna situácia. Myslíte, že jazz má aj napriek tomu v Amerike budúcnosť? Alebo sa hýbe niekam inam?

 

ED: "Áno, je možné, že sa presunie inam, Európa je dnes  ED  napríklad centrom big bandovej hudby, samozrejme, že v New Yorku je stále veľa skvelých zoskupení. Tam bude vždy špička, ale pozrite sa dnes napríklad na rozhlasové big bandy v Európe - aj vďaka podpore, ktorú dostávame. Ak si urobíte zoznam TOP 20 big bandov na svete, tak samozrejme, že na vrchole bude Maria Schneider, Barton Rogers, ale zvyšných 18 ich bude z Európy. A to je veľmi pozitívne."

 

* Ďakujem za rozhovor.

 


viac fotiek  Jaroslav ROZSÍVAL

Diskusia

« December 2022
PoUtStŠtPiSoNe
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

skJazz na Facebooku
Fond na podporu umenia

Plaut

Baumit

Baumit

Dobry anjel