Legendárny šéf nemenej legendárneho big bandu Vienna Art Orchestra Mathias Rüegg prišiel do Bratislavy ako klavirista, sprevádzajúci talentovanú rakúsku speváčku Liu Pale. Tá tu vystúpila s komorným programom, zostaveným z jazzových aranžmánov piesní Franza Schuberta. Po koncerte sme Mathiasa Rüegga oslovili v zákulisí:

 

* Pán Ruegg, vy ste sa po tridsiatich rokoch rozhodli, že už nebudete počúvať zvuk big bandu a ukončili ste činnosť vášho Vienna art orchestra. Čo vás k tomu viedlo? Boli to ekonomické, alebo skôr hudobné dôvody?

 

MATHIAS RÜEGG: "Nie, hudobné dôvody nie, mal som naštudovaný nový program s komorným orchestrom ..."

 

* Takže tie dôvody boli skôr ekonomické. Bolo to v sedemdesiatych rokoch ľahšie - dať dokopy big band?

 

MR: "V podstate ani nie."

 

* Pamätám sa na váš koncert koncom 80-tych rokov v Bratislave: Vaše vystúpenie vo vtedajšom Dome odborov bolo pre nás viac ako inšpirujúce. Boli to nové myšlienky, nový zvuk, mimochodom ste tam vtedy mali aj vynikajúce ozvučenie ...

 

MR: "Naozaj?" 

 

* Naozaj, to si pamätám! V akusticky nie veľmi vydarenej sále dokázali vaši technici hotový zázrak! S vašim orchestrom ste absolvovali rovnako zázračnú kariéru. Ale popri tvorivej práci ste sa museli starať aj o organizačné zabezpečenie telesa. Na to musí mať človek dobré organizačné schopnosti. Pomohla vám pri tom aj vaša skúsenosť učiteľa?

 

MR: "Pravedpodobne áno. Myslím, že áno. Myslím, že už pomerne skoro sa u mňa prejavili pedagogické schopnosti. Vedel som dobre pracovať so skupinami."

 

* S myšlienkou založiť big band ste prišli už zo Švajčiarska, alebo vám to zišlo na um až v Rakúsku, keď ste sa zoznámili so saxofonistom Wolfgangom Puschnigom?

 

MR: "Tá myšlienka sa zrodila vo Viedni. Videl som, že je tu veľmi veľa skvelých hudobníkov, ktorí však nemajú plán a nevedia si nič zorganizovať. Ja som na rozdiel od nich nevedel dobre hrať, bol som veľmi zlý klavirista, nikdy som poriadne necvičil, ale mal som svoj plán a vedel som sa presadiť a zariadiť veci."

 

* Takže sa dá hovoriť o symbióze švajčiarskeho know-how a rakúskeho ducha.

 

MR: "Presne tak." 

 

* Je to aj teraz tak, v prípade vášho projektu s Liou Pale? Vy ste priniesli plán a Lia tomu dáva svoju dušu...?

 

MR: "Je to spolupráca, ale samozrejme - ak poznáte Vienna art orchestra, tak viete, že aj v tomto projekte je veľa z VAO. I keď to, čo by som písal pre orchester, nie je to, čo teraz hrám."

 

* Napadlo mi, či vám pri takomto komornom koncepte predsa len miestami nechýba zvuk big bandu?

 

MR: "Už počas mojej práce s big bandom som niekoľko rokov písal vážnu komornú hudbu: sóla, duety, triá. Až som prišiel na to, aké je to skvelé - písať pre malé obsadenie. Tam musí byť všetko substantívne. Pri veľkom obsadení môžete podať aj NIČ veľmi veľkým spôsobom. A to sa v komornej hudbe nedá. V komornej hudbe musí všetko perfektne sedieť."

 

* Musí tam byť dobrá melódia, dobrá myšlienka i dobré spracovanie.

 

MR: "Všetko musí byť perfektné...Viete, mal som vtedy problémy a museli sme s big bandom skončiť, a tak sme začali robiť komornú hudbu s jazzmanmi. Vtedy s nami spolupracoval aj Juraj Bartoš... odvtedy už žijem v celkom inom svete. Musel som všetko zmeniť - a som veľmi rád, že som to urobil, lebo ma to baví."

 

* To, že ste začali existovať v „inom svete“, súvisí aj s tým, že ste objavili Liu? Prinieslo vám toto stretnutie aj nové myšlienky, alebo ste tie nápady mali už predtým?

 

MR: "V podatate to vzniklo akosi spoločne. Náhodne a paralelne. Ale teraz spolupracujeme veľmi intenzívne."

 

* Zoznámili ste sa na škole? Vy ako učiteľ a ona ako vaša žiačka ...

MR: "Presne tak."

 

* Je to pomerne nezvyčajné: pretože prejsť zo dňa na deň od big bandu ku komorným tónom je výrazná zmena. Lenže každý, kto si na youtube pozrie váš nezvyčajný rozhovor s Liou, pochopí, že ste natrafili na speváčku, hudobníčku a herečku, ktorá má veľký zmysel nielen pre jazz a pop, ale aj pre klasiku /pozn: Lia Pale IPK – ironic press kit/. Ani dnes však nie je úplne bežné, že sa na práci klasického vážneho orchestra podieľajú aj jazzoví muzikanti ...

 

MR: "Vždy ma to lákalo spolupracovať s hudobníkmi, ktorí vedia oboje."

 

* V Amerike sa asi hľadajú ľahšie.

MR: "Ani nie ... najlepší sú na Slovensku!!!"

 

* ? ? ?

 

MR: "Takí Janoškovci, alebo Juraj Bartoš, ..."

 

* Ale ešte nedávno tu bolo čosi také nemysliteľné, na konzervatóriu hudobníkom zakazovali hrať “pokleslé” žánre. Mnohí z nich sú mladí hudobníci, ktorí študovali v Grazi. Ale aj na našom Konzervatóriu už zavládli iné časy.

 

MR: "To, čo dnes prichádza zo Slovenska, je ohromné !!!"

 

* Na tohtoročných BJD sa na úvod predstavili slovenské jazzové kapely. Bola to veľmi povzbudivá prehliadka skvelých a talentovaných muzikantov a speváčok ... Aké máte plány s vašou komornou zostavou?

 

MR: "Urobili sme druhý album. Vyjde vo februári (2015) a aj naďalej sa snažím využiť všetku svoju energiu v prospech tejto kapely."

 

* Keď sa obzriete späť - na tridsať rokov VAO: Hrali ste všade. Akú ste zažili odozvu? Máte pocit, že európske publikum bolo najlepšie, alebo ste ideálne rezonovali niekde inde?

 

MR: "Myslím, že v Európe je to naozaj najlepšie. V každom prípade. V podatate je to jednoduché, existuje určitý rozdiel medzi juhom a severom. Čím južnejšie sa vyberiete, tým je to publikum horšie, viacej sa nudí. Po celý deň im tam svieti slnko, tak na čo je im umenie? A čím ďalej idete na sever – tak o to impulzívnejšie je aj publikum ..."

 

* Platí to aj v Amerike?

 

MR: "Amerika - ťažko povedať."

 

* Pravdepodobne sa to tam z hľadiska jazzu veľmi zmenilo ...

 

MR: "V Amerike dnes ľudia v podstate nepočúvajú jazz. Skôr turisti."

 

* Ale na druhej strane je tam nesmierne množstvo mladých skvelých muzikantov ...

 

MR: "To je pravda, to je zaujímavé. Ale na druhej strane - keď si uvedomíte, kto všetko tam vtedy hral v 40-tych rokoch, to je šialené, bola tam vtedy minimálne stovka unikátnych legendárnych hudobníkov."

 

* Ktorí mali skvelé nápady.

MR: "To je pravda."

 

* A teraz o niečom celkom inom: Váš orchester bol dlho nažive, vďaka bohu, aj vďaka finančným dotáciám. Čo je pre vás hranicou možností štátnej alebo inštitucionálnej podpory hudby a umenia vôbec? Aj klub Porgy und Bess ste založili s podporou mesta Viedeň.

 

MR: "Pokiaľ sa dá kultúra financovať z daní, a to tak, že podnikatelia a dańovníci môžu odpísať to, čo dajú na umenie, tak je to to najlepšie. A to sa dá v Amerike. V Rakúsku nie. Tu sa to dá iba s pomocou štátu. Ale ak by každý mohol dať toľko a toľko percent zo svojich daní na kultúru a sociálne veci - podľa vlastného uváženia, tak by to bolo skvelé."

 

* Čo bolo na VAO najlepšie?

 

MR: "V období veľkého big bandu sme mali zopár skvelých programov, Art und fun, Artistry in rhythm, malo to perfektný zvuk, najmä ked sme vedeli, že lepšie sa to už ani nedá, tak to bolo skvelé."

 

* A čo bolo to negatívne?

 

MR: "To, keď som sa musel rozhodnúť, že končím. To bolo veľmi ťažké obdobie."

 

* Koľko hudobníkov mal váš big band? A z ktorých krajín k vám prišli?

 

MR: "Vždy tak asi 19. Hudobníci boli z viacerých krajín, ale vždy tam boli Nemci, Taliani, Francúzi, Švajčiari, samozrejme hudobníci z Rakúska, aj zo Slovenska. Vždy to bol európsky orchester a zároveń to bol jediný medzinárodný orchester. Viete, vždy som bol kozmopolita a vždy som chcel mať medzinárodné obsadenie."

 

* A myslíte, že sa ešte niekedy vrátite k väčšej kapele?

 

MR: "Myslím, že už nie."

 

* Ale písať pre veľké orchestre snáď budete?

 

MR: "Myslím, že sa nám teraz rysuje jeden projekt s moravskou filharmóniou /pozn: pravdepodobne Filharmonie Hradec Králové/ - na rok 2015."

 

* Ďakujem za rozhovor.