Famózny jazzový akordeonista Luciano Biondini pôvodom z Talianska patrí medzi špičku akordeonistov vo svete. Jeho talent potvrdzuje množstvo nadobudnutých ocenení a úspechov v oblasti vážnej hudby i jazzu. Na jazz sa začal orientovať až vo veku 23 rokov, keď hľadal nové možnosti a dlho stratenú chuť k hudbe. Biondini je skutočným majstrom svojho nástroja a vynikajúcim všestranným hráčom, o ktorom je známe, že nech hrá čokoľvek, vždy dokáže pridať do kontextu niečo vlastné, pekné a originálne. Jeho zmysel pre improvizáciu, dramatickosť a spájanie jazzovej, tanečnej a vážnej hudby vytvára široké spektrum nálad a farieb. Luciano sa s nami v exkluzívnom rozhovore podelil o úskalia svojej kariéry, svoju veľkú zmenu v hudobnom živote a zaujímavé aspekty hudobného výrazu a myslenia.

* Ako ste spokojný s vaším vystúpením a ako sa vám páči Saalfelden Jazz Festival ?

LUCIANO BIONDINI: "Bolo to úžasné. Na festivale som bol už pár rokov dozadu s jedným talianskym gitaristom. Tentokrát sa mi to páčilo omnoho viacej. Projekt A Novel of Anomaly je mi omnoho bližší, nakoľko všetci vedieme projekt spolu a máme dostatočný priestor na sebarealizáciu a komunikáciu medzi sebou. Dúfam však, že nie som poslednýkrát" (smiech).

* Sám som bol pri vašom vystúpení veľmi očarený schopnosťou kolektívnej komunikácie a ako organicky, pohotovo a s ľahkosťou ste dokázali odpovedať na frázy všetkých spoluhráčov. Malo to neskutočnú súhru a energiu.

LB: "Áno. S týmto projektom sme na veľmi dobrej ceste vytvoriť niečo skvelé. Už teraz je to dobré, ale cítim, že máme potenciál z toho urobiť ešte niečo lepšie."

* S akordeónom ste začínali ako hráč klasickej hudby a aj sa vám veľmi darilo, nakoľko ste vyhrali množstvo ocenení. Kedy ste sa rozhodli prejsť k jazzu ?

LB: "Je to veľmi dlhý príbeh, ale pokúsim sa ho skrátiť (smiech). Veľa rokov som sa veľmi intenzívne venoval len klasickej hudbe, až kým som nedospel do veku 19-tich rokov, kedy som začal uvažovať ako sa s tým presadiť vo svete a čo budem robiť ďalej. Mal som z toho veľké depresie a rozhodol som sa s hudbou skončiť. Akordeón som odložil na 5 rokov a našiel som si úplne inú prácu, proste som od hudby absolútne odišiel. Bolo to ťažké obdobie, ale na druhú stranu veľmi dôležité v mojej kariére, pretože počas tohto obdobia som sa naučil mnoho vecí. K hudbe som sa vrátil, keď som mal 24 rokov. Dostal som telefonát od jazzového gitaristu Walter Ferrera, ktorý mi ponúkol možnosť sa pridať do jeho skupiny, pretože počul Richard Galliana a veľmi ho zaujímal akordeón. Bol to pre mňa nový impulz, pretože jazz bol pre mňa nový svet. Všetci sme sa na spoluprácu tešili. Postupovali sme pomaly - najprv sme sa len stretli a trochu si zahrali. V tom čase som o jazze ešte vôbec nič nevedel. To, že som v tom čase znovu začínal hrať, tomu tiež nepomohlo, takže som musel veľmi pomaličky sa znovu učiť nový spôsob hrania. Po čase som zistil, že to bolo vo mne celý čas skryté, dokázal som sa rýchlo adaptovať a v mojom vnútri nastala explózia tohto novo objaveného talentu. Dostal som novú šancu hrať, rozvíjať sa a chcel som sa jej chopiť, pretože som dostával veľmi pozitívne ohlasy."

* Bolo to pre vás ťažké začať hrať znovu po 5-tich rokoch ?

LB: "Ani moc nie. Neviem ako je to možné - sám si to neviem vysvetliť, ale asi som mal nejaký talent, keďže sa mi podarilo vyhrať celosvetovú súťaž v hraní na akordeóne. Mal som vtedy skvelý tréning v klasike. Stačil mi len jeden mesiac na to, aby som sa dostal naspäť tam, kde som skončil. Ťažšie pre mňa bolo urobiť progres v živote a zistiť, čo pre mňa hudba znamená. Keď som sa venoval klasickej hudbe, tak to pre mňa bola len súťaži chtivosť, niečo ako šport. Kvôli tomu som muzikantov bral ako nepriateľov, moju konkurenciu. Je to nebezpečné pre hudobníka, ak zmýšľa takýmto spôsobom. V tom čase, keď som sa k hudbe vrátil, som sa dokázal od tohto oslobodiť. Začal som žiť nový život, nový koncept, nový hudobný prístup, ten ktorý je skutočný."

* Pri návrate k hudbe sa teda zmenil váš postoj k nej a aj to, čo pre vás hudba znamená ?

LB: "Samozrejme bola to pre mňa veľká metamorfóza. Zmenil som sa aj ja ako človek."

* Keď ste začali znovu hrať, pociťovali ste len nové emócie alebo sa vám vrátili aj tie staré z čias hrania klasickej hudby ?

LB: "Zo začiatku to boli oboje, pretože tá premena nebola náhla. Ešte stále zo mňa ostávalo množstvo z čias klasickej éry. Postupne som sa však učil všetko vnímať inak pomocou kamaráta Walter Ferrera, od ktorého som sa naučil všetko mimohudobne, len tým, že som s ním trávil čas."

* Bolo pre vás náročné adaptovať sa na jazzový jazyk ?

LB: "Ako som hovoril - o jazze som nič nevedel, ale nejako to bolo vo mne. Začal som však počúvať množstvo jazzových akordeonistov. Mal som problém však s tým, že oni sa všetci snažili napodobniť iné nástroje a nevyužívali plný potenciál a schopnosť akordeónu. Niektorí zneli ako klarinet Benny Goodmana a podobne. Snažili sa napodobniť ten sound, ktorý počuli u iných jazzových umelcov. Ja sa snažím znieť autenticky a využiť všetky možnosti akordeónu. Do dnešného dňa objavujem, že akordeón je plný okien, ktoré môžete otvárať."     

* Akordeón je bezpochyby pozoruhodný nástroj. Zažil som hudobníkov, ktorí dokázali na ňom vylúdiť farby ako na harmóniu, či sláčikových nástrojoch.

LB: "Je to veľmi flexibilný nástroj. Akordeón je komplexný nástroj, ale musíte ho používať so správne nastavenou mysľou. Ja som sa to naučil pri jazze. Zistil som, že nechcem vôbec počúvať hráčov, čo hrajú na rovnaký nástroj. Pretože sa dokážem naučiť viac od iných muzikantov, ktorý ma neučia jazyk môjho nástroja, ale všeobecný jazyk hudby. Ak toto dokážete, vtedy sa vám otvárajú dvere k vášmu nástroju. Nerozprávam o technike hrania, virtuozite, ale o ceste k vášmu skutočnému soundu nástroja."

* Bolo ťažké pre vás nájsť si svoj vlastný sound, nakoľko ako ste spomínali, že sa snažíte vyhýbať akejkoľvek imitácií.

LB: "Áno, presne tak. Tento prístup je však zdĺhavý. Vlastný sound a seba nezmeníte za týždeň ani za mesiac. Je to niečo, čo sa ustavične mení s časom, tak ako sa mení váš prístup a rozvíjate sa."

* Z môjho uhla pohľadu je akordeón stále nástrojom, ktorý sa objavuje zriedkavo či už v klasickej alebo jazzovej hudbe. Súhlasíte s tým ? S čím si myslite, že to súvisí ?

LB: "Bavíme sa o nástroji, ktorí nemá zakorenenú tradíciu v ani jednom z tých žánrov. Vo svete jazzu mám pocit, že to rastie oveľa lepšie, pretože jazz je vždy skvelým podhubím pre hľadanie nových spôsobov a zvukov. V klasickej hudbe môžete naraziť na stenu, za ktorú sa často nedá prejsť. Rovnaké to bolo aj s gitarou, tej sa však svojim spôsobom podarilo túto stenu zbúrať. Neviem, asi to potrebuje ešte čas, ale je mnoho skladateľov súčasnej hudby, ktorí komponujú vynikajúcu hudbu pre akordeón, ako napríklad Luciano Blerio, Franco Donatoni. Vďaka ich skladbám dostáva akordeón novú tvár."

* Je hranie na akordeóne, také náročné ako to vyzerá ? Čo sú najťažšie technické aspekty nástroja ?

LB: "Áno, je to dosť náročné (smiech), ale aj hranie na trúbke je. Keď sa pozriete na trúbkara, tak sa vám zdá, že veď to vyzerá ľahko, ale v skutočnosti je to veľmi ťažké (smiech). Najťažšie je, že máte len jediný zdroj zvuku – mech, ktorý používate aj na ľavú a pravú ruku. Na to musíte pri hraní myslieť a samozrejme vedieť tomu prispôsobiť obidve ruky a rôzne ich kombinovať a koordinovať. Má to určité obmedzenia a limity, ktoré ja ako hráč musím rešpektovať."

* Prvý predchodca akordeónu sa objavil v Rakúsku, ale pre mňa akordeón patril vždy k Taliansku a Francúzsku.

LB: "Je to preto lebo tieto krajiny a obzvlášť Francúzsko s bandoneonom dali tomuto nástroju typickú tvár. Je to ako, keď počujete Stan Getza hrať bossanovu. Najmä vo Francúzsku vytvorili veľmi silnú tradíciu a charakteristický sound. V Taliansku mám pocit, že to nie je až také silné. Aj keď sa objavuje často v spojitosti s nejakými filmami. Používal ho aj Nino Rota alebo Ennio Moricone, ale je to len vždy taký malý výsek. Nemyslím si, že Taliansko dalo akordeónu takú silnú tvár ako Francúzsko."

* Vkladáte do svojho hrania nejaké tradičné prvky z talianskej hudby ?

LB: "Niekedy, ale skôr zriedkavo, pretože tradícia akordeónu je iná. Je to väčšinou vojna medzi mnou a nástrojom. Ja sa snažím ísť čo najďalej od všetkého, čo mi niečo pripomína. Nie preto, že by som to nemal rád, ale preto, že tam chcem ísť, lebo ten nástroj to dokáže. Ja sa ten nástroj snažím ako keby tlačiť, chcem ho dostať tam, kde nikdy predtým nebol. Niekedy je to veľký risk, pretože toto sa nedá podstupovať, keď som doma. Musím to skúšať, keď som s hudobníkmi na pódiu pred ľuďmi. Občas sa stane, že chcem ísť tam, kam je to nemožné, ale to je všetko súčasťou toho procesu."

* V takomto zmysle, s ktorým hudobníkom sa vám najviac podarilo posunúť hranice ?

LB: "Bolo ich mnoho. Nedá sa to takto povedať. Vždy som mal pozitívne ohlasy a každý hudobník, s ktorým som hral, každá spolupráca ma o niečo obohatila. Hral som s toľkými rôznorodými hudobníkmi, rozličných národností, ktorí ma obohatili muzikálne aj ako človeka. Každá spolupráca mi dala vždy možnosť sa zlepšiť, aj keď to nemusel byť vždy pozitívny zážitok."

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?

LB: "Práve teraz vydávam nový sólový album pre INTAKT Records, kde je veľa talianskych melódií prevzatých z filmov a od talianskych skladateľov. Plánujem taktiež turné po Európe. Ďalej vydávam CD s filmovou hudbou Nino Rotu a Ennio Moriconeho v spracovaní pre kvarteto. Budeme ho potom prezentovať na ďalšom turné a samozrejme sa chystám do štúdia s A Novel of Anomaly."