Ali Haurand, jedna z najvýraznejších osobností nemeckého jazzového života. Hudobník, hráč na kontrabas, zakladateľ a organizátor Jazzového festivalu vo Viersene. Nositeľ vysokého francúzskeho vyznamenania CHEVALIER DE`l ORDRE DES ARTS ET DES LETTRES. Účinkoval a účinkuje s celým radom svetoznámych hudobníkov, Benom Websterom, Georgeom Maycockom, Charliem Marianom,  Danielom Humairom, či s Jiřím Stivínom, podieľa sa na produkcii pravidelných televíznych jazzových programov. So skromným a sympatickým Alim sme sa nedávno stretli na „jeho“ jazzovom festivale vo Viersene, počas krátkej prestávky pred vystúpením legendárneho McCoy Tynera.

* Ali, odkedy hráš už na kontrabas?

AH: Začal som na flaute, ale mojim hlavným nástrojom sa stal kontrabas. Začal som s tým v roku 1960. mal som vtedy 16,17 rokov. Pôvodne som sa tomu chcel venovať ako hobby. Moja predstava bola trochu iná, chcel som robiť v cestovnom ruchu, byť čosi ako riaditeľom hotela, ale keďže som často hrával s mnohými hudobníkmi, tak ma zrazu jeden z nich oslovil, či to nechcem robiť profesionálne. A tak som napokon šiel na hudobnú školu, ale nikdy som neštudoval jazz, ale klasiku.

* Dal sa vtedy v Nemecku študovať jazz?

AH: Vtedy to bolo možné iba na Škole Kurta Edelhagena v Kolíne nad Rýnom, v rakúskom Grazi a vo švajčiarskom Berne. To boli jediné tri miesta v Európe, kde sa vyučoval aj jazz. Keď to porovnám s dnešnými možnosťami, keď má už takmer každá vysoká škola nejaké jazzové oddelenie, tak vtedy toho bolo veľmi málo. Ale mal som veľké šťastie, že som sa v 60-tych rokoch zoznámil s mnohými jazzmanmi, napríklad s Benom Websterom, ktorí ma k tejto hudbe pritiahli. Pre mňa je to hudba tretej reči. A to ma tak fascinovalo, že som všetko ostatné nechal tak – až sa zo mňa stal hotový jazz-idiot. Zaujímalo ma o jazze všetko! A opäť som mal to šťastie, že som sa mohol stretnúť s mnohými Američanmi. A od nich som sa naučil čosi navyše, čo to vlastne znamená – hrať jazz. To, čo človek musí ovládať pri improvizácii. Od Chata Bakera, Philiho Joe Jonesa, či Bena Webstera som sa naučil neuveriteľné veci.

* Ako si sa dostal k spolupráci so špičkovými jazzmanmi?

AH: Stalo sa to tak, že niekde vypadol nejaký basista a potom sa už správa o človeku šíri veľmi rýchlo. Kamarátil som sa aj s jedným belgickým saxofonistom, takmer všetci Američania sa pohybovali v blízkosti Legier a tam som sa aj stretol s prvými americkými jazzmanmi. V Nemecku som vtedy takmer nehrával, najmä v zahraničí... neskôr som, v roku 1976, založil European Jazz Ensemble. Odvtedy hrávame – v rôznych zloženiach – už 31 rokov – nejde nám pritom o peniaze, ale o hudbu. Tohto roku sa nás zišlo 16. Najviac ma vždy fascinovalo, keď hráči z rozličných krajín priniesli do tohto orchestra aj svoj folklór. V konečnom dôsledku tento náš orchester veľmi podporil rozvoj európskeho jazzu.

* U nás je to stále tak, že hudobníci musia robiť kompromisy – na to,, aby si mohli zarobiť na živobytie, musia hrať všetko možné – môže dnes v Európe prežiť hudobník iba s jazzovou hudbou?

AH: To je veľmi ťažké. V 60-tych a 70-tych rokoch si s tým nemohol zbohatnúť. Fascinácia jazzom bola taká veľká, že si sa s tým mohol slušne uživiť - no nie zbohatnúť. Dnes je najväčším problémom celková banalita spoločnosti – to, čo dnes beží vo veľkých médiách, je niekedy dosť tragické a jazz sa pritom objavuje iba ako čosi veľmi umelecké, ale nie ako čosi, čo by ľudí mohlo naozaj zaujímať a čo by mohlo rozvíjať ich fantáziu. Preto som už pred mnohými rokmi začal s programom Jazz for Kids. Je to séria koncertov pre deti a mladých ľudí. Vezmem si napríklad nejakú tému z ľudovej hudby a improvizujem s ňou... na druhej strane je faktom, že ešte nikdy tu nebolo toľko dobrých mladých hudobníkov, ako dnes. Ani v 80-tych rokoch. Dnes už ani nejde o kvalitu hudobníkov, ale bohužiaľ najmä o ich marketing.

* Na hudobnej škole, tu vo Viersene, sa dá študovať jazz?

AH: Áno, aj ja tu učím, ale vedenie školy je voči mne ohľaduplné. Keď ma mladí zavolajú, aby som prišiel, tak prídem. A to je aj pekné na našom festivale vo Viersene: niektorí hudobníci z našej školy tu na záver podujatie hrajú. Tak aby sme k tej hudbe ľudí nielen pritiahli, ale aby z nej mohli mať radosť všetci.
V dnešnej spoločnosti však ide o iné veci – ani nie tak o kvalitu hudby. Úspech majú tí, ktorí majú za sebou dobré vydavateľstvo, dobrý marketing. Ich firmy im robia dobrú PR – tak, aby sa o ich hudobníkoch stále písalo. Tí, ktorí tieto možnosti nemajú, skončia veľmi často dosť smutne – a proti tomu bojujem. Moja anarchia je stále zdravšia – to znamená, že ju orientujem proti takýmto marketingovým praktikám.