Pokračujeme druhou časťou rozhovoru nášho spolupracovníka Jaroslava Razsívala s Alim Haurandom, ktorý vznikol na festiavale v nemeckom Viersene, kde je Ali už 23 rokov dramaturgom tohto jazzového festivalu.

* Ako si začal s jazzovým festivalom vo Viersene?

AH: V roku 1969 som zorganizoval prvú väčšiu akciu, ale iba s európskymi kapelami. Potom sem prišiel Lionel Hampton, Charles Mingus - lenže ten keď sa ocitol v sále pre 1200 ľudí v ktorom sedelo iba 60 osôb , tak ma to nenadchlo. Takže som to nechal tak a ďaľší festival som zorganizoval až v roku 1987. Urobil som to vlastne iba k výročiu založenia European Jazz Ensemble. Zašiel som do televízie a rozhlasu a ponúkol som im účasť – ale oni mi povedali, že kvôli jednej kapele tam nepôjdu, že je to drahé. „Pozvi ich viacej, nech to trvá aj dva dni a potom prídeme,“ navrhli mi. A ja som ich poslúchol a oni prišli. V 80-tych rokoch to bolo také zaujímavé, že sme si povedali, že si to zopakujeme. A tak to už beží 21 rokov.

* Ako sa to dá financovať?

AH: To, čo mnohí Američania nechápu, je to, že keď je na festivale rozhlas a televízia, tak, že na tom nemôžu zarobiť veľké peniaze, ale u nás to tak nie je – verejnoprávne televízie toľko peňazí nemajú. Naučil som sa, ako im to čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť. Zatiaľ mi to vychádza. ... na takúto akciu si musíš zohnať sponzorov, peniazmi za vstupné sa to nedá zabezpečiť. Tohto roku sme mali šťastie - jedna banka a jeden pivovar sa veľmi angažovali, ale pekné je aj to, že sa na tej akcii podieľa mesto i krajina – napríklad náš starosta sa za tento festival veľmi angažuje. Poznáme sa ešte z čias, kedy maturoval... Snažím sa k festivalu pritiahnuť čo najviac mladých, tak, aby si festival zachoval svoju hodnotu.

* Starosta vo svojom úvodnom prejave povedal, že jazz môže bojovať aj proti rasizmu – máš tiež ten pocit?

AH: Samozrejme, že je to tak! Jazz je hudbou, ktorá sa objavila v 20tych rokoch minulého storočia a v USA sa vtedy a samozrejme aj neskôr diali medzi bielymi a čiernymi nepekné veci, neskôr sa tam v jazze objavila hudba, ktorú v Európe nazvali free jazz, ale bola to vlastne hudba černošských hudobníkov, namierená proti bielym – proti rasizmu. Faktom je, že v 40-tych a 50-tych rokoch sa v Amerike konali fantastické jazzové koncerty. Hudobníci však museli vojsť do budovy vchodom do kuchyne. Jazz ako hudba tretej reči – hudba improvizácie - je čímsi, čo vytvára možnosti nielen pre spájanie, ale aj protest. V tejto hudbe sa dá skvele vyjadriť to, čo človek cíti a prežíva a to je veľmi dôležité.

* Ako sa dnes cítiš, keď vidíš diskjockeya, ktorý zarába tie isté peniaze za „produkciu“ , na ktorú si sa ty ako hudobník musel pripravovať po celý život?

AH: Niekedy som z toho trochu naštvaný, ale faktom je, že na scéne stojí DJ, ktorý bol konfrontovaný s celkom inou spoločnosťou, spoločnosťou médií a tá spoločnosť je ním nadšená – chyba je asi v tom, že dnes sa na školách vlastne nič o jazze neučí, mnohí pedagógovia nemajú o jazze ani tušenia – poznajú síce Mozarta, Bacha a Beethovena, ale nepoznajú Johna Coltranea, Milesa Dvisa, Dukea Ellingtona atď, a to je to tragické. Preto sa za túto hudbu treba niekedy vážne zasadzovať a nebyť pritom iba s každým za dobre.
Nedávno som na škole robil taký koncert s desaťročnou klaviristkou, ktorá vedela hrať veľmi pekne Mozarta. Povedal som jej: “Ty hraj Mozarta a ja ho rozskáčem,“– takže som na tému improvizoval a ona pri mojom sóle hrala to, čo cítila... Mladí musia mať z hudby radosť.
Nedávno istý pedagóg pri koncerte 7 ročného klaviristu zakričal z poslednej rady „Falošný tón“ – a ja mu na to: „Okamžite by som vás prepustil!“ To sa predsa nedá - hovoriť malému chlapcovi počas hry také nezmysly. On hrá a nie je perfektný, ale baví ho to. Potom sa s ním dá hovoriť o všetkom, ale nesmiete mu brať jeho radosť z hry. A za to bojujem a za to sa hodlám zasadzovať do konca života.

* Kde všade sa dnes v Nemecku dá študovať jazz?

AH: V Nemecku je 14 vysokých škôl, ale aj v Holandsku študuje strašne veľa Nemcov. Dnes však vzniká iný problém. Okrem samotnej hudby musíš ľudí učiť, čo sú to konzekvencie trhu – aké majú možnosť uplatniť sa na trhu v reálnom živote. Čo má jeden mladý talentovaný hudobník z toho, že skvele hrá, keď sa napokon ocitne na ulici? Tento predmet sa musí stať súčasťou výučby na každej hudobnej škole – tak, aby boli mladí lepšie pripravení na život.

* Ako dlho trvá už tvoja spolupráca s WDR?

AH: V rámci tohto festivalu už 21 rokov. Nie je to také jednoduché, ako to vyzerá, ale spolupráca je stále dobrá. A okrem toho robím už asi 17 rokov samostatné programy o jazze. Medzitým sa k nášmu festivalu pridal aj verejnoprávny kultúrny vysielač 3SAT. ..
Ale niekedy som aj z týchto inak veľmi kultúrnych inštitúcií smutný – nedávno som pripravil na objednávku WDR pri príležitosti úmrtia Joea Zawinul program, ktorý sme s ním nahrali spolu s Petrom Erskinom a WDR big bandom a oni to potom odvysielali o pol druhej v noci. Tak to ma naštvalo. Zawinul bol predsa súčasťou jazzovej histórie – vravím im „Berte ohľad – to sa dá vysielať aj večer“. Oni ma však presviedčali, že to jednoducho nejde. Ja však ešte stále verím, že aj takéto veci sa dajú zmeniť. WDR je ale jednou z mála televíznych staníc, ktorá pravidelne vysiela jazzové koncerty. Asi dva tri krát do mesiaca....Všade v Európe to bohužiaľ upadá.

* Tvoja osobná angažovanosť v prospech jazzu je pomerne rozsiahla. Okrem Viersenu robíš aj iné festivaly..

AH: Áno, napr.íklad v Düsseldorfe Jazz rally. Už piaty rok. Máme tam 37 pódií. Snažíme sa tam prezentovať mladé talenty, tak ako aj tu vo Viersene. Ale v Düsseldorfe (hlavné mesto Severného Porýnia - Westfálska) je ich oveľa viac. Za 4 dni tam vystúpi asi 20 až 30 kapiel – a to nie je moja zásluha, ako tvrdil Klaus Doldinger v jednom interview, ale to je výsledok vývoja. Toho, že tu máme toľko skvelých hudobníkov. Mladá generácia musí jednoducho dostať šancu. Mnohé festivaly pozývajú totiž iba mená – a pritom niektorí známi jazzmani dnes improvizujú horšie ako mnohí mladí, ale neznámi... O tom by bolo treba pouvažovať...

* Spolupracuješ aj s Jiřím Stivínom...

AH: Po prvý krát sme sa stretli v roku 1968 v San Sebastiane. Stivín tam vystúpil s Rudolfom Dašekom. Na festivale sa súťažilo a víťazom sa stal Stivín. A vtedy som si povedal , že sa s ním musím zoznámiť. O rok neskôr sme už hrali spolu v Prahe.

* Čo je na Stivínovi také výnimočné?

AH: Má v sebe čosi mimoriadne. Výborne sa vyzná v klasike – je aj geniálny improvizátor, ale má jeden problém – začínali sme ako kvinteto, lenže Stivín uprostred hry veľmi často zmení náladu – prejde do inej tóniny, témy, - jeho spoluhráči ho musia ostražito sledovať – a preto sme napokon začali hrávať v duete. Stivín totiž hrá veľmi emotívne - a to ma na ňom baví. Na Slovensku spolupracujeme s mímom Milanom Sládkom. Improvizujeme na jeho pohyb. Vznikajú pritom neuveriteľné momenty, ale pri Jirkovi treba byť stále v strehu.
V júni tohto roku sme nahrali CD – projekt Zodiac s klasickým husľovým kvartetom – nahrali sme to za osem dní. Mali sme pôvodne pripravené iba dva kusy a ešte sme mali nahrať osem ďalších – ale zrazu mi prišiel jeden lístok sprava, jeden zľava a jeden zdola, potom spadla Jirkovi čapica dozadu a naraz sme mali nahratých 17 vecí a on vraví – „Tuším toho už máme dosť, môžeme skončiť“. A ja som tie tituly nikdy predtým nevidel. A on na to – „Sledoval si ma dobre, je to ok. Dobrú noc.“ Tak taký je Jirka. To CD by malo vyjsť už v októbri. S programom máme naplánované aj turné. Ale tie nahrávky som ešte nepočul – iba Jirka mi povedal, že „the sound is great,“ viac neviem.