Tomasz Stanko, hudobník, skladateľ a jedna z najvýraznejších osobností poľskej hudobnej scény. Skromný a sympatický jazzový globe-trotter nás privítal vo svojej šatni v bratislavskom PKO krátko po koncerte na BJD, kde zožal veľký úspech.
* Vo vašej súčasnej hudbe - v tej, ktorú sme počuli na BJD - cítiť akúsi vnútornú vyrovnanosť, pokoj. Je to čosi úplne iné, ako to, čo ste hrali na začiatku vašej kariéry. Vaša cesta k hľadaniu samého seba, hľadaniu vlastnej identity sa však začala na začiatku 60-tych rokov – s Krzystofom Komedom?
TS: Áno, ale ešte predtým, ako som hrával s Komedom, som začal so svojou vlastnou
hudbou /pozn.: Stanko je považovaný za jedného z prvých európskych interpretov freejazzu, ktorému sa venoval už v roku 1962 so skupinou Jazz Darings – s klaviristom Adamom M akoviczom/. Krzystof ma angažoval najmä preto, že som hral pomerne moderne a on vtedy hľadal hudobníka, ktorý hrá otvorenejšie, ako tradiční trubkári.
* Vás vtedy inšpiroval predovšetkým Ornette Coleman – bola to najmä jeho hudobná koncepcia alebo aj určitá forma politického protestu?
TS: Viete, mňa zaujala jeho forma avantgardnej koncepcie. Inštinktívne som totiž cítil, že ak chcem začať hrať, tak to musí byť niečo naozaj nové. Je totiž oveľa jednoduchšie
nájsť seba samého s novými, ako starými vecami. Asi to tak trochu súvisí aj s mojim charakterom. Nerád sa učím tradičnými metódami výučby. Uprednostňujem „bláznivé“ vyučovanie. A tak som začal s modernými vecami. Ale ako poslucháč som vždy počúval Milesa, ako hudobný fanúšik, ale zároveň som hral aj voľnejšiu, otvorenejšiu, avantgardnú hudbu. Spolu s Komedom.
* Vyštudovali ste Hudobnú akadémiu v Krakove. Kedy ste sa rozhodli pre hudbu?
TS: Môj otec bol hudobník, takže hudbu som sa učil od malička, už ako sedemročný som chodil na klavír, husle, potom som s tým prestal, ale napokon som sa - z lásky k jazzu - vrátil
späť – a to k trúbke, mal som vtedy asi 16, 17.
* Neuvažovali ste o tom stať sa bežným členom klasického orchestra?
TS: Ani som na to nemal príležitosť, s Komedom som začal hrať už v dvadsiatich a v tom čase som končil štúdium na Hudobnej akadémii. A potom, viete, ja nečakám na ponuky, nie som zvyknutý na takýto spôsob existencie.
* Chceli ste skôr hrať alebo „robiť“ hudbu?
TS: Hrať aj robiť. Viete - raz som čítal interview s Johnom Coltraneom, v ktorom hovoril, že ak chcete mať svoj štýl, musíte aj komponovať, tak, aby ste našli samého seba.
* Myslíte, že ste našli svoj štýl?
TS:
Myslím, že mám čosi ako svoju hudbu – originálnu hudbu. A mám aj svoj sound, myslím, že to je pre jazzového hudobníka veľmi dôležité – mať svoj špeciálny sound a aj svoj štýl. To je v jazze asi jedna z najdôležitejších vecí.
* Ako dlho vám to trvalo nájsť svoj vlastný tón?
TS: Viete tón, to je čosi ako život. A mať v hudbe svoj zvuk - to je ako mať svoju farbu.
* Freddie Hubbard raz povedal, že nájsť svoj tón mu trvalo asi dvadsať rokov.
TS: To je pravda.
* Takže dvadsať rokov – to je štandard.
TS: Áno, presne.
